Zronene kráčam po chodníku a snažím sa nerumázgať na verejnosti. Oči mám červené a hrdlo mám stiahnuté niečím, čo pripomína ostnatý drôt.
Posledný manažér dáva výpoveď a mne je z toho mimoriadne naprd. Všetci ostatní vedúci pracovníci sú už dávno preč. Pre môj mozog je to jasný dôkaz toho, že už niet záchrany. Firma, ktorá mi bola osem rokov zázemím a aj domovom, je odsúdená na zánik.
Potlačím slzy, zdvihnem hlavu a snažím sa myslieť na niečo iné.
„Toaleťák!“ príde spásna myšlienka. „Urgentne potrebujem kúpiť toaleťák!“
Zamierim pohľadom doprava a lokalizujem obchod. Prepočítam čas, ktorý mi zostáva na transformáciu z trosky na človeka typu „veď sa nič nedeje“.
„Dvanásť sekúnd – nič moc. Ale kašľať celý svet! Tak mám blbý deň, a čo?“
Nastavím rázny krok a vojdem dnu. Prechádzam okolo regála s výživkami, keď v tom ma zaujme prísny mamičkovský tón:
„Nie, tento keksík nekúpime. Daj ho pekne naspäť!“
Pozriem sa na dievčatko a sledujem, ako poslušne nesie keksík smerom ku mne. Je to krásne dieťa. Má obrovské modré očká a dlhé blonďavé kučery. Malý anjelik.
Zdvihne očká, skúmavo si poprezerá moju plačom poznačenú tvár.
„Máš rada keksíky?“ spýta sa veľmi dôležito.
„Ja... Neviem, aký je to keksík?“
„Mmm... Takýto!“ Natiahne ku mne rúčku a nastaví keksík na analýzu obalu. „Alebo... Máš také dievčatko ako ja?“
„Nie, ešte nemám,“ odpoviem a na tvár sa mi prediera úsmev.
„A kedy budeš mať?“
„To neviem, ešte som o tom nerozmýšľala...“
Udivene sa na mňa pozrie a ja mám pocit, že sa so mnou práve teraz porozprával samotný Boh.
Pre istotu sa ešte snažím vo svojom pamäťovom kalendári vyloviť nejaký budúci termín s poznámkou „rodina“, ale žiadny tam nie je...
„Nelka, preboha! To sa nemôžeš pýtať také veci! Teta nevie, kedy bude mať dieťatko. To nikto nevie, kedy sa to podarí, vieš?“
„Mhm...“ odpovie Nelka a ja už len sledujem, ako ju mamička vedie von z obchodu.
Namierim si to k regálu s drogériou a svet zrazu vyzerá ružovejšie. No a čo, že mi krachne zamestnávateľ. Ešte ma čaká kopec úžasných vecí. Len budú z iného súdka.