Sme traja bratia. Mama nám všetkým trom dala do malých rúčok novorodeniatok pero. Hovorila, že sme ho všetci traja stisli a usmiali sa. Takým tým bábätkovským úsmevom, veď viete. Skoro nevidiacim úsmevom Boha.

Vraj, aby sme mali chuť písať, aby sa v nás prebudil nepokojný duch umelca, ktorý musí svoje vnútro vyvaliť na biely papier čiernymi zhlukmi písmenok.

Mame sa to podarilo u všetkých. Písal starší brat, písal mladší brat a písal som aj ja. Len, čo som objavil čaro písma, už som aj kládol na papier kŕdel chrobáčikov.

Moje úplne prvé a zároveň nedokončené dielo bola kriminálka, ktorú som rozpísal vo svojom deviatom roku života, naostro zastrúhanou ceruzkou, lebo tak vtedy umelci písali, na žltý hrubý papier trhacieho bloku. Hrdina románu pán Revenge zostal nevypočutý a stratil sa už na desiatej strane toho drsného papiera, ktorý mi rýchlo tupil ceruzu, vytrhnutého z lepeného bloku a končil zhúžvaný v guličke na dne odpadkového koša.

 Nie, nebudem sa zas rozkecávať a písať svoje ďalšie príhody, to by možno bolo na novelu. Zameriam sa iba na knihu 16€.

 Mojim životným snom bolo napísať knihu. Napísať. Dlho som hľadal námet, dlho som sa obzeral okolo seba a hľadal podnety. Písal som krátke príbehy, rozprávky, poviedky, dielka na blog. A potom som námet našiel.

Veľmi ma bavila teória Slobodného trhu, ale o tom píšem v uvedenej knihe, a tak zase skočím o malý kúsok ďalej.

 Študoval som teda teóriu Slobodného trhu, a pracoval som ako nákupca často cestujúci, poznávajúci krásy Slovenska aj Európy. V jeden deň, ako si tak šoférujem, som zrazu zachytil v rádiu, ktoré mi v aute ticho hralo správu o tom, ako dvaja výrastkovia neuvedenej farby pokožky a sociálneho statusu preskočili v jednu bezhviezdnu noc plot v dedine, vtrhli do domu starčekov a kým tí spokojne spali vo svojich natrasených duchnách vyplnených husím perom, oni, šintri, prehľadávali sekretár.

Na rinčanie bielych obitých šálok a na šuchtanie zlodejských podrážok o zošúchané linoleum sa starček zobudil a šiel sa presvedčiť, čože sa to v jeho kuchyni deje, čože to prišlo za návštevníkov. Milí zlatí lumpi nelenili, a aby starček moc nevykrikoval tak ho tam na smrti utĺkli. Ako ho tak tlčú a bijú,  kopú a buchnátujú, zobudila sa aj babička a reku pozrie sa, čo to tak v kuchyni treskoce. Ako áno, ako nie, nakoniec zostali na tom zošúchanom linoleu dve krvavé mŕtve telá, dedka a babky a naši rabi ušli zanechávajúc za sebou černejúce fľaky navnivoč vytečenej tekutiny, bez ktorej sa proste nedá žiť. Ani len naposledy objať sa im neumožnili.

Vo vrecku jedného z nich pálila dvadsaťeurová bankovka, ktorá nakoniec skončila v drevenom šuflíčku výčapného pultu miestneho krčmára, fúzatého a večne navrčaného hromotĺka.

Chytili ich, čo o to, ale stihli si ešte pivko a borovičku dať za cenu dvoch ľudských životov. Ani neviem, či im chutilo a čo s nimi ďalej bolo, no to, čo mi okrem tohto príbehu v hlave utkvelo bola veta redaktorky čítajúcej túto správu v rádiu, kde práve pukotalo asi z nejakej atmosférickej poruchy.

Že vraj hyeny v ľudskej koži, ktoré za 20 eur zabili dvoch ľudí. Za 20€, ľudia, čo Vy na to?! Za 20€...!!

 Kniha 16€ by zrejme nikdy nevznikla, nebyť tohto utrápeného povzdychu čítačky, ktorá po dvoch sekundách pietneho ticha pokračovala informovaním, že niekto niečo nad niekým vyhral  a získa nejaký pohár, či čo.

Ja som sa zadíval na sivý asfalt ubiehajúci a strácajúci sa pod nosom auta a sám seba som sa zadumane spýtal, čo by sa asi stalo, ak by som nezaplatil na daniach tiež, povedzme, 20€. Napísal by mi štát, že OK, že nevadí, že zabudnite a neplaťte? Alebo by si tie peniaze prišiel zobrať ako tí rabi. Ale čo ak by som sa bránil proti tejto lúpeži, pretože moje peniaze štátu nepatria. (kto si myslí, že štátu moje peniaze patria, tomu je práve určená kniha 16€)

 A takto vznikol príbeh. Hľadal som sumu, ktorá by bola vyššia ako suma, ktorú štát automaticky odpúšťa, myslím, že je to okolo 3€, bývalých 100 korún, ale ktorá bude zároveň nižšia ako suma, ktorú dvaja lumpi ukradli starčekovskému páru.

Preto 16€.

 Príbeh som napísal relatívne rýchlo, možno to trvalo nejaké tri týždne počas Vianočných sviatkov a tým bol môj životný sen splnený a vlastne som už bol spokojný. Ukončený príbeh som uložil na harddisk môjho počítača a splnený životný sen som zavrel do archívu dosiahnutých mét, po ktorých býva človeku tak nejako smutno na duši.

 Rok sa nič nedialo. Chodil som do práce, staral sa o deti, smial sa s manželkou, zabával sa koníčkami, behom, cyklistikou... a čítaním.

A tak som jedného dňa narazil na úsek v románe Johna Irvinga Svet podľa Garpa, kde si hlavný hrdina robil srandu zo spisovateľov, ktorí majú pod posteľou haldy dokončených románov, ale nie je tam, ani len  v tom najtemnejšom kúte, učupená odvaha poslať svoje romány vydavateľovi a ísť so svojou kožou na trh.

Nie veru, nie som ja taký! Povedal som si a kapitolu po kapitole začal umiestňovať knihu na blog na googli.

A čakal som na reakcie, výsmech. Niekde v hĺbke duše som však dúfal, že hádam mi snáď niekto aj palce podrží.

Výsmech neprišiel a palce mi podržali. A nielen to...

Tu niekde začína príbeh vďaky.

 Asi po umiestnení piatej, či šiestej kapitoly mi zrazu zvoní telefón, neznáme číslo. Kto že to je? Tak som zodvihol a započúval sa.

Ako sa mu tých pár kapitol páči, ako to postojačky čítal z mobilu, ako ho to zaujalo, ako sa to dobre číta ako mu to oči otvára. Proste slová chvály až mi slina zabehla. A že vraj kde si knihu môže kúpiť. Ja na to, že nikde, lebo existuje iba na harddisku a teraz pár kapitol na disku google. A on na to, že nech ju vydám a ja na to, že mi to ani nenapadne. Nemám prostriedky, nemám ochotu, ani silu ani chuť.

A tak, že on ju vydá sám a ja reku, vydajte si ju ak chcete, pošlem vám celý word. A keď si ju vydáte, pokojne si ju môžete aj predávať aj všetky zisky z nej si nechať, ja som si svoj životný sen splnil a tým to pre mňa zhaslo. Punktum, tak som mu povedal.

A on na to, že dobre.

Tak som mu, Robkovi, dnes už priateľovi môjmu, poslal celý súbor s celým príbehom, ktorý vtedy vo worde obnášal približne 208 strán formátu A4.

 Poslal som a zabudol. Lenže Robko mi zabudnúť nedal a zavolal. Že vraj je to super a on sa ju naozaj rozhodol vydať a žeby som mu ešte pomohol a urobil tam nejaké úpravy, opravy, zmeny. Ja na to, že ani mi nenapadne a že keď to chce vydať, nech to vydá hoci aj pod svojim menom a mne nech už dá konečne pokoj.

 Zopár dní zostalo ticho a ja som si vydýchol, že mám konečne tohto otravu z krku a môžem si zase robiť svoje koníčky, behať, bicyklovať, o deti sa starať a tak... Tri dni prešli, púhe tri dni, keď mi Robko poslal info, že našiel priateľku, ktorej dal kúsok prečítať, jej sa to zapáčilo a ponúkla sa, že spraví korekcie. Hovorím mu, rob si čo chceš, je to tvoja kniha, ale on že nie. Že takto to nechce a že nech sa neondím a predsa len svojou troškou prispejem. Nechcelo sa mi, ja som napísaný text už zo svojej pozornosti pustil, ako som už povedal, môj sen bolo knihu napísať , nie ju vydať, nech si teraz žije vlastným životom. Lenže Robkových telefonátov bolo čím ďalej tým viac. Neustával a moja obrana dostávala pomaly trhliny. Možno by však ešte vydržala ten nápor, keby som nedostal prvé postrehy od Zuzky, korektorky, ktorá mi vyhubovala, že hrdina je arogantný, necitlivý a zlý. Hm, s týmto zámerom som ale príbeh nepísal. Zranilo ma to. To nebol cieľ, nechcel som, aby hrdina vyznel ako arogantný smrad, ktorý ubližuje, kade chodí. Asi tri dni trval tento pocit krivdy, keď mi Zuzka napísala znova a to, čo som čítal bolo niečo tak úžasné, že som ju poprosil, či by som to mohol použiť, ako predslov do knihy. Keď už som použil slovné spojenie „či by som to mohol použiť“, akoby som sa vrátil do celého procesu tvorby a poviem vám, že podľa môjho názoru je spisovateľ asi tak 20% úspechu.

Keď som so spadnutým hrebienkom napísal Robkovi, že sa teda vraciam do tvorivého procesu prezradil som mu aj svoj zámer.

 Knihu som chcel vydať na vlastné náklady. Tlač stála 800€, ale za splnený životný sen je to veľmi nízka čiastka, viac zaplatíte za týždeň dovolenky. Čo by dali ľudia, keby splnenie ich životného sna stálo 800€? Potom som chcel knihu rozdávať, len tak na počkanie a dávať ju ako dar ľuďom, ktorých som si vážil, ktorých som mal rád, alebo len tak ľuďom, ktorí by o ňu prejavili záujem. Do knihy som vkladal lístoček s mojim IBAN-om a s textom „Ak sa vám kniha páči, zaplaťte, ak nie nevadí, darujte ju niekomu.“

Po vyslovení tohto zámeru sa začal vesmír o mňa starať a Zuzka mi oznámila, že mi knihu skoriguje bez nároku na honorár, lebo ju baví. Potom prišiel Robko s ďalšou pomocníčkou Viki, ktorá mi poslala návrhy obálky. Pracovala na nich aj pripravila finálnu verziu bez nároku na honorár. A tak vznikla kniha, vytlačená, skorigovaná, s nádhernou obálkou v kvalitnej väzbe. Celá príprava pre tlačiareň bola bez nároku na honorár. Veril som tomu, že zámer s akým som do toho šiel ja, bez nároku na honorár a voľný v myšlienkach, priláka k tvorbe ľudí podobne zmýšľajúcich.

 Robko Szegheo za hektickú prácu prehovárača, ale aj hlavného hnacieho motora vydania knihy, Zuzka Fiťková za korekcie v knihe, za udelenie zmysluplnosti všetkým tým predlhým vetám , Viki Zimmermannová za nádhernú obálku, za kreativitu a zápal– myslíte, že Vám budem niekedy vedieť prejaviť svoju vďačnosť v plnej miere?

 A tak som prepisoval, opravoval, postavil som sa k tomu naozaj seriózne vážne a koncom júla 2020 som držal v ruke čerstvú knihu s krásnou obálkou a privoniaval k nej.

Rozdával som ju ľuďom, najprv priateľom, potom známym, a nakoniec na Festivale poznania, ktorý usporadúva Univerzita vedomého života každý rok na Planinke v Dechticiach pri Trnave som ju rozdával len tak na stretnutie. A ľudia si ju brali a posielali peniaze až toľko, že som nebol stratový a tlač sa zaplatila. Úžasné!

 Čoskoro sa minulo všetkých 200 kusov prvého vydania a Robko mi navrhol, aby sme vydali aj druhé. Reku, počkaj, najprv dopíšem druhú časť.

Akú druhú časť? Pýta sa ma. Nuž takú. Odpovedám.

 Po prečítaní knihy 16€ sa ma čitatelia pýtali čo bude ďalej. Dobre, zvrhlosť štátu sme si cez tvoju knihu uvedomili, ale čo navrhuješ?

A keď sa tie otázky množili, povedal som si, že by nebolo od veci napísať voľné pokračovanie a možno to natiahnem aj na trilógiu.

A tak som sa koncom roka 2020 pustil písať druhú časť.

Ale to je už úplne iný príbeh.