Vstupenky Spájame sa pre deti
Kúpiť

Časové preferencie

Po niekoľkých mojich kontroverzných článkoch (Legálne, legitímne a morálne a Dezoláti, fašisti a slušnoľudia) uverejnených naposledy sa teraz troška upokojíme.

Na vysvetlenie pojmu časové preferencie nájdete dostatok článkov. Ja sa to pokúsim vysvetliť ľudskou, jednoduchou rečou (možno nájdu ekonómovia nepresnosti, ale to je pri zjednodušovaní vždy).

Časová preferencia jednotlivca určuje ako daný jedinec oceňuje rovnaký statok v závislosti na čase.

Ľudia s extrémne vysokou časovou preferenciou míňajú svoje prostriedky na určité statky ihneď, teda sú zameraní na okamžité blaho. Napríklad niekto ide s kamošmi na pivo a celý svoj zárobok minie v jeden večer. Alebo po prvej výplate ide a všetko minie na zoskok padákom.

Ľudia s extrémne nízkou časovou preferenciou sú zameraní na budúcnosť a míňajú svoje prostriedky iba na statky potrebné pre prežitie a ostatné si odkladajú na neskôr. (dôchodok, alebo chcú mať finančnú rezervu).

Na Stanfordskej Univerzite zrealizovali jeden experiment.
Do miestnosti pustili dieťa, ktorému dali na tanier jeden cukrík Marshmallow s tým, že ho môže zjesť okamžite, alebo môže počkať kým sa dospelý, ktorý odíde z miestnosti vráti, a potom dostane cukríky dva. Ako to dopadlo môžete vidieť v tomto „nervydrásajúcom“ videu. 😊

V bežnom živote je to väčšinou niekde v strede a nazývame to „priemernou časovou preferenciou“. Teda človek neminie hneď všetko, ale zároveň si aj dopraje a určité percento prostriedkov si uloží.

Čo je ale nesmierne dôležité, priam zásadné! :

Na základe Subjektívnej Teórie Hodnôt neexistuje nik, čo by vedel posúdiť konanie človeka buď s vysokými, alebo nízkymi časovými preferenciami. Neexistuje teda spôsob ako určiť, kto koná nesprávne, alebo správne.

A to je dôvod prečo o tom píšem.

Štátny zákon sa rozhodol, že nebude rešpektovať Subjektívne časové preferencie a prikáže všetkým ľuďom, aby ich nemali extrémne vysoké. Je zaujímavé, prečo sa nezameral na ľudí s nízkou, alebo priemernou  časovou preferenciou. (to, že cez infláciu sa zameral aj na nich teraz nebudem rozoberať, to sa mu totiž nemusí vždy podariť. Proti štátnym zásahom proti ľuďom s nízkou časovou preferenciou (inflácia) sa dá brániť dobrou investíciou, alebo ochranou prostriedkov)

Ľudia s vysokou časovou preferenciou sú diskriminovaní. Ako?

Predstavte si, že ste ekonomicky činná osoba v zmysle, že ste zárobkovo činný. Je teraz úplne jedno, či ako samostatne zárobková osoba, alebo ako zamestnanec, či podnikateľ.

Na základe zákona si musíte zo zarobených prostriedkov platiť zdravotnú a dôchodkovú daň (prečo to nevolám poistenie si vysvetlíme niekedy nabudúce). Teda štátny zákon nerešpektuje Vaše časové preferencie a zo zákona Vás diskriminuje.

Ľudí s priemernými a nízkymi časovými preferenciami si moc nevšíma, oči mu kolú tí, ktorých časové preferencie sú vysoké.

Samozrejme, obhajoba tohto stavu je tu rýchlejšie, akoby ste povedali moje priezvisko.

„Je to pre to, že štát sa musí starať aj o nezodpovedné osoby, ktoré by všetko minuli nič by im nezostalo a potom by zostali na krku tých, ktorí boli zodpovednejší.

Hm...

Po prvé: Nik nemôže byť zodpovedný za životy iných a preto, aby presadil svoj vlastný hodnotový rebríček, nemôže k nejakému činu nútiť iných ľudí

A po druhé: Nikdy nebudeme vedieť, či nie je pre niekoho zviesť sa na rogale hodnotnejšie ako pohodlný život do ďalšej výplaty, alebo pohodlný život na dôchodku. „Spoločnosť“ proste „kukla von oknom“ a povedala si, že „toto je nezodpovedné, lebo potom budú prosíkať a my sa budeme musieť o nich postarať.“

Je to možné. No odhliadnuc od toho, že „nemusíte“ to ani nie je dôvod, aby sme diskriminovali ľudí, ktorí by nám tu hneď podpísali čestné prehlásenie, že ich môžeme nechať (v tom najextrémnejšom prípade) zomrieť na ulici od hladu, pretože sa rozhodli žiť svoj život „naplno“...

Rozhodovanie o vlastnom živote musí byť vždy v rukách toho, kto svoj život žije.

Rozhodovať môže iba ten, čo za svoje rozhodnutie znáša náklady.

Ak niekomu zoberieme možnosť minúť všetky svoje prostriedky ihneď, vo vznešenej predstave, že ho máme chrániť pred jeho nezodpovednosťou, rozhodujeme o niekom, pričom nebudeme znášať náklady za naše rozhodnutie. Čo je ten náklad?

Pocit smútku, nešťastia a nenaplneného života. A ten náklad bude znášať ten, koho sme obmedzili.

Nik nemá právo rozhodovať za Vás, pokiaľ ho tým nepoveríte.

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prihláste sa na odber noviniek

Súhlasím so spracovaním osobných údajov.
Tento web využíva súbory cookies. Prehliadaním webu súhlasíte s ich používaním.
© 2023 Vedomý život, s.r.o.