Slobodný priestor a Umelá inteligencia

Najväčší omyl kritkov Slobodného priestoru (SP) spočíva v predpoklade, že SP nedokáže riešiť niektoré problémy, ktoré na ňom vznikajú. Dôvod tohto predpokladu je presvedčenie, že SP musí riešiť situáciu v súlade s riešením, ktoré je v hlave kritika. Preto vyžaduje arbitrárnu silu s monopolnou mocou, ktorá vie vnútiť riešenia, ktoré on pokladá za najlepšie.

Teda, ak SP vyrieši nejaký rébus spôsobom, ktoré sa kritikovi nepáči, označí to za jeho zlyhanie.

Aby som to zrozumiteľnejšie vysvetlil, zoberiem si na pomoc knihu, ktorú práve čítam. Y.N.Harari: 21 lekcií pre 21.storočie.

V nej autor opisuje, čo všetko sa môže s ľudstvom stať, pokiaľ popustí uzdu novým technológiám a to hlavne Umelej inteligencii (AI). Rozoberá tam spôsoby, akými môže používanie AI zasiahnuť do súčasného trhu a ako môže urobiť niektoré profesie “zbytočnými”. Predchádzajúce revolúcie (podľa autora) neboli až tak radikálnym zásahom do trhu*. Je síce fakt že každé miesto, ktoré sa nahradilo strojom, vytvorilo ďalšie dve (napr. rozvoj služieb, alebo servis k strojom) no súčasná zmena a príchod AI môže tento spôsob nabúrať. Argumentuje náročnosťou rekvalifikácie. Kým obsluha bucharu sa ľahko rekvalifikoval napr. na pokladníka v hypermarkete, už ťažšie toto spraví súčasný šofér na nové miesto programátora. Resp. mu to bude dlhšie trvať a kým sa rekvalifikuje, môže byť jeho miesto rovnako nepotrebným, ako jeho miesto obsluhy bucharu. Súhlasím.

Ďalej principiálne porovnáva človeka s koňmi v úlohe ťažných zvierat, keď tvrdí, že kone, po príchode spaľovacieho motora z trhu úplne zmizli a stali sa nepotrebnými. Teda, že niektorí ľudia sa nedokážu rekvalifikovať na iné pozície, preto sa stanú nepotrebnými a so svojou pôvodnou profesiou bezvýznamnými. Uvádza príklad ako lekári, či šoféri, ale “útočí” aj na maliarov, či hudobných skladateľov, pretože AI dokáže s vhodnými snímačmi na ľudskom tele komponovať aj vhodnú, dokonca personalizovanú hudbu a texty. Kým Alanis Morisette spieva, ako jej niekto zlomil srdce, AI dokáže vytvoriť hudbu a text, ako Vám niekto konkrétny zlomil srdce, dokonca do textu vloží aj Vaše skutočné zážitky a podľa Vašich prejavov na báze vylučovaných hormónov dokáže pieseň modifikovať tak, aby ste sa cítili čo najlepšie. Ak chcete zostať v splýne, skomponuje Vám takú hudbu, ak chcete čo najskôr zabudnúť a tešiť sa, skomponuje Vám hudbu inú. A verte, že AI bude lepšie vedieť, čo chcete, ako Vy. Dokonca na základe algoritmov Vám nájde lepšieho partnera, akého by ste si sami našli kedykoľvek vlastnými silami. Na základe tohto poznania, Harari vidí jednu z možných ciest regulácie vládami štátov, ktoré budú blokovať vstupy nových technológií na trh a dôvodí to získaním času na aklimatizáciu, prispôsobenie sa.

Aj tu je však SP efektívnejší, aj tu nájde, aj bez vstupu arbitrárnych zákonov riešenie.

Iba sa nemusí niektorým ľuďom páčiť, ale to už je vlastnosť riešení, ktoré ponúka SP. Dôležitým bodom, ktorý Harari uvádza a s ktorým úplne súhlasím je možnosť výberu:

Neznamená, že čo nová technológia ponúka, musíme aj využívať.”

Čo tým myslím, vysvetlím na jednom príklade:

Tak si predstavte, že na trhu budú ponúkané autonómne taxíky. Z dôvodov, ktoré autor podrobnejšie vysvetľuje v knihe budú mať približne o 90% nižšiu nehodovosť a do cieľa Vás štatisticky dopravia skôr. Lenže iba ľudia na trhu rozhodujú, aký taxík si objednajú. Či klasický, alebo autonómny so zreteľom na pracovné miesta, ktoré sa stratia. (Môžeme si nechať hudbu vytvoriť AI, alebo postarom, môžeme si nájsť partnera cez AI, alebo postarom).

Na základe našich preferencií potom bude používanie autonómneho taxíka rásť a s ním aj bezvýznamnosť iných profesií, alebo nie a on padne do zabudnutie (ako technológia Betacam pre všeobecné používanie). 

Pokiaľ budem vidieť, že moje povolanie napr. lekára je ohrozené vývojom AI, môžem “pomôcť” trhu a objednávať si starý taxík. Pokiaľ vidím hrozbu v tom, že akonáhle začnem využívať AI, môže ju takto využívať aj niekto iný a ja prídem o svoju prácu, povedzme učiteľa, potom sa budem správať tak, aby som AI do života nepustil, resp. sám reguloval jej používanie. Na to ale nepotrebujem žiadnu autoritu.

Ak je Harariho predstava blízka budúcej skutočnosti a ľudia (v zmysle poskytovatelia nejakej profesie) sa využívaním AI stanú bezvýznamnými, potom to bude výber ľudí pôsobiacich na trhu.

Pokiaľ sa vďaka stratám možností sa živiť strhnú nepokoje, zabíjanie, rabovanie bude to výber ľudí slobodne pôsobiacich na trhu. Možno sa naozaj niečo také udeje, ale zas z toho bude riešenie. Odmietnuť používanie AI v niektorých oblastiach a návrat k starým spôsobom ako cena za mier.

Určite nesmieme zabúdať ani na ľudí, ktorí odmietnu AI v určitých segmentoch trhu apriori. Môžu sa vytvárať rôzne komunity, ktoré budú chcieť žiť v súčasnom nastavení. Tie sa buď budú rozvíjať príchodom iných ľudí, alebo zostanú v status quo, alebo sa dokonca zmenšia a zmiznú.

Ani len netuším, ako sa to skončí, alebo ako bude vyzerať proces. Viem iba to, že SP to vyrieši. Ak budú nepokoje a ľuďom ten čas bude vyhovovať, potom budú nepokoje, ak im to vyhovovať nebude, budú sa snažiť opäť priniesť význam niektorým profesiám úplným odmietnutím AI, alebo nájdu spôsob, ako s AI kooperovať a poskytnúť tak ľuďom určité “stratené” profesie.

Riešenia SP nemusia byť pokojné, ani mierové, ani bezkonfliktné

Toto očakávanie je omylom, a tým si SP iba zbožšťujeme (v prípade sympatizantov), alebo dokazujeme jeho nefunkčnosť (v prípade kritikov). Nie je to tak. Slobodný priestor je zrkadlom ľudí, ktorí na ňom pôsobia. Nadávať na jeho riešenia znamená nadávať sami na seba.

Regulácie, ktoré nie sú samo-reguláciami môžu každý problém síce vyriešiť, ale ich riešenie je krátkodobé a v budúcnosti prinesú oveľa väčšie problémy (ako napr. kvantitatívne uvoľňovanie - zdá sa nám, že rieši súčasnú krízu, no v skutočnosti iba súčasná generácia prenáša jej dôsledky na svoje deti a vnukov).

Chápem, že niekto nemusí nepokoje považovať za riešenie, ale ono ním je. Je to ako očista organizmu, kde sa v prvé dni pregrciavate a presierate do nového života. 

Nech sme k sebe milostiví a nech dokážeme dôsledky svojich činov domyslieť do dôsledku, aby sme eliminovali negatívne dopady. A ak nie, tak nie. Bude to naša voľba.

Nik iný to lepšie nevyrieši, ani vlády, ani AI. 

Ak teda nechceme skončiť v diktatúre. Aj keď aj diktatúra môže byť dôsledkom rozhodnutí ľudí na SP. 

Otázkou je, či chceme byť slobodní v nepredvítateľnom svete, alebo neslobodní v zdanlivom bezpečí.

Je to na nás, vlastne tak, ako vždy. 

*-v predchádzajúcich technických revolúciách nás konflikty obišli práve preto, že sa na trhu vytvorili iné profesie, na ktoré sa ľudia “prekvalifikovali” oveľa jednoduchšie, ako v prípade možného príchodu AI (podľa predpokladov autora)

Prirodzená štruktúra spoločnosti

Konečne sa dostávame k uchopeniu prirodzeného toku živy tak, ako to stvoriteľ zadal. Ten magický útvar, podľa ktorého máme budovať všetky spoločenské usporiadania, od partnerstva, cez rodinu, klan až kmeň, čo znamená v modernej dobe, od samostatného podnikania, cez záujmové združenia, asociácie až po nadnárodné korporáty a štáty, je ŠPIRÁLA.

Na úvod tejto kapitoly musíme upozorniť, že spôsob riadenia, ktorý sa chystáme práve opísať, v našej súčasnej spoločenskej sústave nejestvuje. Je to z nášho pohľadu síce revolučná metóda, no myslíme si, že je to prirodzený spôsob tvorby a riadenia spoločnosti. (Podobne si moderný dejepis predstavuje „prvotnopospolnú spoločnosť“. Podľa nás však nejde o primitívny počiatok, ale naopak o dokonalé usporiadanie.) Dá sa aplikovať na celospoločenské uplatnenie rovnako, ako pre riadenie firiem a dokonca aj na vybudovanie rodinného zázemia. Myslíme si, že nižšie uvedené poznatky sú základom pre budovanie slobodnej spravodlivej spoločnosti a to, že sa tento spôsob tak veľmi odlišuje od doteraz zvyčajných postupov nám svedčí o tom, že žijeme v chorom nastavení. Nežijeme prirodzene a práve preto sa snažíme o nápravu aj vzdelávaním a samozrejme vlastným živým príkladom.

Špirálové riadenie spoločnosti môžeme chápať ako všeobecný návod na riadenie akéhokoľvek projektu, ktorý pritiahne do spolupráce viac ľudí. Presnejšie povedané viac ako dvoch. Samozrejme, základom pre špirálové vedenie sú Štyri polia zodpovednosti.

Všetci zúčastnení projektu, ako sme si v predchádzajúcej kapitolke popísali, sa prirodzene delia na:

VZORY, SPRÁVCOV, PRIEKOPNÍKOV, UŽÍVATEĽOV.

Ich vzájomné postavenie je založené na prirodzenom pohybe živy (energie). Tá sa podľa našej náuky hýbe vždy v špirále. Od jej pohybu je odvodený aj názov riadenia.

Keď sa na špirálu pozrieme z boku, môžeme vidieť asi takýto obrazec:

Aby sme si dokázali predstaviť spravodlivé usporiadanie, pomôžme si podobenstvom s točitým schodiskom. Každý jednotlivec je na ceste vlastného osobnostného rozvoja a duševného zrenia. Má právo na vlastné lekcie, úspechy aj pády. Má právo žiadať o pomoc, ako aj o pomoc byť požiadaný. Má právo prijímať aj odmietať žiadosti. Každý kráča trpezlivo po schodisku smerom hore a je si plne vedomý vlastných síl a možností na určovanie tempa svojho postupu. Preto pokiaľ chce svoje tempo zvýšiť nad mieru vlastných síl a možností, je odkázaný na hľadanie spolupráce. Spolupráca má zvyšovať rýchlosť, či podporu pri postupe, preto nesmie byť príčinou stagnácie ako pyramída, či kruh.

Každý spravodlivý spoločenský projekt by mal mať preto rovnakú cestu dnu ako aj von. Znamená to, že ak sa narodím na akomkoľvek mieste, do rodiny musím byť prijatý. Rovnako tak do väčšieho celku, ako je rod, klan, či kmeň. Ak ma neprijmú, musia mi umožniť odísť, nie však z miesta, ale zo spoločenstva. Toto predsa platí pri príjme do veľa spolkov a napríklad aj do zamestnania. Môžeme sa uchádzať o zamestnanie a môžeme pracovný pomer aj rozviazať. Nemusíme sa pri tom bezpodmienečne sťahovať na iné miesto. Opustením spolku prichádzame o výhody, ktoré z nášho členstva v ňom vyplývali. Nikto nás však nemá právo vytláčať zo životného priestoru.

Verte, či nie, ale na rovnakom princípe sa dá vybudovať aj celá nadnárodná spoločenská sústava. (Tejto téme sa budeme venovať možno v osobitých pojatiach o budovaní spravodlivej spoločnosti.)

Veď nás poznáte. Viete, o čo nám ide.

Na točitom schodisku okrem práva na vlastné tempo a spoluprácu si tiež môžeme všimnúť, že niekto je vyššie ako my a dokonca aj pod nami kráčajú ľudia. Čaro špirály však spočíva v tom, že na sebe, pokiaľ sa tak rozhodneme, nemusíme byť vôbec závislí. Dokonca, nemusíme ani spolupracovať. Pokaľ sa však pre spoluprácu rozhodneme, opäť tým neprichádzajú do nášho života žiadni vladári ani nevoľníci. Každý v špirálovej spolupráci prijíma konkrétnu úlohu, ktorá z jeho postavenia vyplýva a prepája sa vo vedomej oddanosti (jasne stanovenej doby a účelu vzájomných záväzkov).

Aj v súčasnosti sú isté záujmové skupiny, kde z postavenia vodcu nerobíme závery hodnotenia ceny jedinca. Napríklad pri turistike. V skupine, ktorá si najme horského vodcu, sú často aj úspešní podnikatelia, spoločenské vzory alebo vážení akademici. Nemajú dôvod ponížene poslúchať človeka, ktorý sa v horách vyzná a má na zodpovednosť ich bezpečné putovanie. Nasledujú ho preto, lebo jeho povely dávajú zmysel. Priamo pozorujú na kvalite svojho prežívania, že poslúchanie jeho príkazov im chráni zdravie, život a prispieva k naplňujúcemu zážitku.

Vyššie postavený v špirále nemá vyššiu hodnotu ako ostatní. Má len väčší prehľad o situácii a preto dokáže ľuďom dať najkvalitnejšie informácie. Do spolupráce v špirále sa preto často pozývajú práve tí, čo majú lepší prehľad vzhľadom na to, že sú na vyššom poschodí. Prečo pozvanie prijímajú? Pretože ľudia pod nimi im dokážu poskytnúť zázemie a oporu.

Pre lepšiu predstavu si pomôžme podobenstvom o karaváne. Naša pomyselná karavána putuje džungľou. Pred ňou ide prieskumník, ktorý si derie cestu vpred a hľadá čo najľahší prechod pre ostatných členov karavány. Starostlivo značí svoju cestu, aby ho mohli nasledovať a snaží sa aj výber terénu prispôsobiť možnostiam najslabšieho člena spoločenstva. Prečo? Pretože v prípade, ak sa zraní, unaví alebo len tak pocíti osamelosť, stačí počkať, či sa trochu vrátiť a dostane sa mu ošetrenia, oddychu, opatery a vďačnej spoločnosti, ktorá ho posilní na ďalšie putovanie. V špirálovom vedení sme si všetci vedomí svojej úlohy. Navzájom sa podporujeme a dopĺňame.

Ako sme si už pri rozdelení štyroch polí zodpovednosti v spoločenskom projekte uvedomili, aj tu máme vedúceho  a vedeného. Správnym rozdelením vzniká rovnocenná spolupráca.

V špirále však ma vedúci najväčšiu výzvu odpovedať na otázky, aj tie zložité a riešiť ťažkosti, či sporné body.

Vedeného najväčšia výzva v špirálovom vzťahu je odmietnuť poslúchnuť príkaz, ktorému nerozumie alebo mu nedôveruje.   

Naschvál sme to zvýraznili, aj keď to možno už opakujeme. Tieto poznania totiž stále mnohým ľuďom nedochádzajú a vnášajú aj do ušľachtilých projektov unavený kmitočet obete alebo tyrana.

Teraz si zobrazíme vzájomné postavenie a z neho vyplývajúce úlohy jednotlivcov v špirálovej spolupráci. Ako sme už vyššie spomínali, špirálový tok živy sa zvrchu javí ako kruh. Preto nám odpustite pre jednoduchší nákres kruhový diagram. Predstavme si, že sa dívame na točité schodisko zvrchu. Vzájomné postavenie zjavne nie je usporiadané do pyramídy. Nech máte akúkoľvek funkciu, vždy máte oproti sebe protivníka, po ľavej ruke poradcu a po pravej poslucháča. V našom podobenstve, pokiaľ Aktívne postavenie sa díva dovnútra schodiska,  smeruje točité schodisko z jeho pohľadu smerom dolu a doprava.

Aktívne postavenie - chápeme ako naše vlastné postavenie, z ktorého sa dívame na ostatných.

Poslucháč – je ten, ktorý prijíma od aktívneho postavenia vedenie. Načúva jeho názorom, pýta si pripomienky a súhlas so svojim konaním a rozhodovaním.

Protivník – je zrkadlom danej funkcie. Je zobrazením uskutočňovania jeho želaní. Realizuje to, čo si Aktívne postavenie predstavuje. Je jeho najkvalitnejším kritikom, pretože na jeho realizácii sa odhaľujú chyby úmyslov Aktívneho postavenia.

Poradca – je zasa inšpiráciou a zdrojom nových nápadov pre Aktívne postavenie. Je to tiež kontrola správnosti postupu celého kruhu. Poradca vyhodnocuje celý kolobeh riadenia a z jeho spätnej väzby sa čerpá aj zmysluplnosť projektu alebo naopak, odhaľuje sa jeho nezmyselnosť. Obrazne povedané, z pohľadu Aktívneho postavenia je poradca posledný v rade a ako taký určuje tempo celej skupiny.

V bežnom dennom živote to teda znamená, že funkcia v Aktívnom postavení zadáva úlohy poslucháčovi. S Protivníkom odhaľuje chyby pomocou Vedomého sporu alebo naopak nachádza rezervy pomocou Vedomej priazne. V ich vzájomnej výmene často dochádza aj k Vyrovnávaniu dlhov, ktoré by mohli zaťažovať celý projekt. Pokiaľ prichádza k otvorenému sporu, dokáže ich premostiť, či zmieriť hlavne Poslucháč. Protivník môže byť aj nástrojom „Vyhlásenia vzdoru“, čo znamená, že  sa postaví do priamej konfrontácie so žiadosťou o vylúčenie dotknutej osoby v Aktívnom postavení z projektu. Ak chce Aktívne postavenie overiť správnosť a úžitok vytvoreného projektu, respektíve skôr dôsledok celej kruhovej komunikácie, sleduje spätnú väzbu od Poradcu. Môže to robiť priamou komunikáciou alebo len pozorovaním jeho prejavu a spokojnosti.

Nezabúdajme, že každá funkcia v spoločenskej štruktúre vzhľadom na ostatných plní zároveň všetky postavenia.

Predstavme si vonkajší kruh, ktorý pomenováva vzájomné postavenie a vnútorný, ktorý určuje vedúcich Štyroch polí zodpovednosti.

Vonkajším kruhom otočíme podľa toho, v ktorej pozícii sa nachádzame vzhľadom na pole zodpovednosti. Aktívne postavenie si prepojíme s našim postavením v poliach zodpovednosti a tak sa vždy môžeme aktuálne pozrieť na to, kto je pre nás poslucháčom, protivníkom, či poradcom.

Ako vidíme zo všetkých zobrazení, v špirálovom usporiadaní každá vedúca funkcia spĺňa hneď všetky komunikačné postavenia.

Nech sme Vzorom, Správcom, Priekopníkom, či Užívateľom, vždy máme z vlastného (aktívneho) postavenia svojho poradcu, poslucháča aj protivníka. Rovnako sme aj my pre niekoho poradcom, protivníkom alebo poslucháčom.

No nie je to nádhera?

V starom unavenom systéme si ťažko vieme predstaviť, že by sa riadiaci manažér (správca) išiel pozrieť na pracovnú pohodu majiteľa firmy (vzor) a podľa nej overoval, že kruhová komunikácia funguje správne. Viete si predstaviť, ako si vedúci oddelenia (priekopník) overuje podľa dobrej nálady riaditeľa (správca), že jeho kruhový pracovný vzťah je správne nastavený? Už ste videli radového zamestnanca (užívateľ), ktorého vlastný pocit z dobre odvedenej práce sa odvíja od spokojnosti jeho vedúceho (priekopníka)? A čo poviete na predstavu, že zakladateľ firmy (vzor) vyhodnocuje efektivitu svojho podnikania podľa toho, ako si svoju prácu a odmenu za ňu pochvaľujú radoví zamestnanci (užívatelia)?

Možno sa nám zdá samozrejmé, že oblastní riaditelia (správcovia) poslúchajú majiteľa spoločnosti (vzor), aj to, že vedúci oddelení (priekopníci) sa riadia príkazmi oblastných riaditeľov (správcov) a dokonca aj to, že referenti (užívatelia) robia to, čo im povedia ich vedúci (priekopníci). Isto však nadvihneme obočie, ak si predstavíme, ako majiteľ firmy (vzor) pozorne načúva pripomienkam radových zamestnancov (užívatelia) a dokonca poslúcha ich inštrukcie.

Ešte pritvrdíme.

Čo takto vyhlásenie vzdoru od vedúceho oddelenia (priekopník) voči majiteľovi firmy (vzor), na základe ktorého by správna rada rozhodla, že spoločnosť musí opustiť majiteľ???

Zdá sa vám to naivné? Ubezpečujeme vás, že je to obyčajná denná realita...ale len v spravodlivom systéme. Poďme ho spolu založiť. Ako? No skúsme začať od seba. Aby sme na začiatok mali dosť informačného materiálu, dovolíme si ešte niekoľko tipov, aké konkrétne dôsledky zo Špirálového vedenia vyplývajú a jednoznačne si ich treba uvedomiť.

Zopár tipov a odporúčaní

Vzor podniku ba sa nemal podieľať na riadení, tvorbe pravidiel, či zasahovaní do organizácie. Jeho zásahy sú vlastne znakom, že niečo nefunguje správne. (Jeho účasť na riadení  je nutná hlavne pri vzniku podnikateľského projektu, kde sa kolektív len formuje a v krízových situáciách.)

Vzor stráži hlavnú ideu/ zmysluplnosť podniku a určuje dlhodobé ciele. Má právo veta ku každému rozhodnutiu správcov. Do rozhodovania priekopníkov vstupuje len na ich požiadanie, či na volanie užívateľov.

Vzor pôsobí ako arbiter v prípade, ak uviaznu správcovia, či priekopníci v spore, ktorý nevládzu vyriešiť sami.

Prejav nesúhlasu vzoru s dianím v podniku je opustenie podniku a založenie nového (alebo skôr hrozba opustenia). Pokiaľ je vzor stále silný a jeho názor je správny, tento impulz spôsobí vylúčenie sporného kazivého člena alebo nápravu zlého rozhodnutia. (Ak silný vzor povie, že končí a zakladá nový podnik, čo myslíte, ako by vedenie reagovalo na to, že drvivá väčšina zamestnancov, dodávateľov a zákazníkov by odišla s ním?)

Pokiaľ sa jedná o tak veľké spoločenstvo, že zahŕňa viacero dlhodobých cieľov s vlastnými vzormi (podnikateľské združenia, národné a nadnárodné spoločenstvá), tvaruje sa rada vzorov (rada starších). Vedúci vzor sa plynule stáva ten, na ktorého sa obracajú ostatné vzory najčastejšie s otázkami, na ktoré dokáže aj všeobecne uspokojivo odpovedať. Nie je však táto pozícia nutná. Volí sa len vedúci zasadnutia, ktorý dáva a berie slovo.

Správca podniku je riadiaci činiteľ. Môže ísť o riaditeľa a keď je podnik veľký alebo obsahuje viacero odborov, kde za všetky nevie ani jeden prípadný správca uspokojivo zodpovedať, vzniká prirodzene skupina správcov. Tých si môže vyberať vzor alebo si vyberie jedného kľúčového a ten si vyberá kolegov. Kľúčový správca je spravidla vedúci správcov. Vedúci sa vyberá podľa toho, koho spravovaný odbor najviac zasahuje do hraníc ostatných alebo podľa organizátorských schopností. Najlepšie je, ak sa obe danosti spoja v jednom človeku.

Priekopník je vedúci pracovnej skupiny. Spravidla je ich vždy viac a plne zodpovedajú za splnenie úloh daných správcom. Vyberajú sa z ľudí, ktorí dokážu samostatne pracovať natoľko efektívne, že majú rezervu aj na koordinovanie kolegov, poradenstvo, či vylepšovanie postupov. Majú nadhľad aj nad rámec svojho odboru a preto ľahšie komunikujú s ostatnými priekopníkmi/ vedúcimi. Neriešiteľný spor medzi nimi rieši správca arbitrárne.

Užívateľ je nielen pracovník vedený priekopníkom. Je to celá skupina odberateľov a, na čo sa často zabúda, aj dodávateľov. Nespokojnosť v tejto skupine je znakom, že niečo nefunguje úplne správne. Je zvyčajné, že nespokojnosť zákazníka vyvolá podnety k nejakej náprave, no nezabúdajme aj na tých, čo sa podieľajú na dodávke našich výrobných nástrojov, surovín, či iných potrieb. Aj ich nespokojnosť môže vplývať na kvalitu našej práce alebo, o to horšie, našej dobrej povesti na trhu. Je dobré si všímať aj susedov, konkurenciu a vôbec celý náš vonkajší kruh. Veď my už veľmi dobre vieme, ako je toto vzťahové vlnenie pre nás dôležité a rovnako aj pre náš podnik. Spadá totiž do skupiny užívateľov.

Dôležité upozornenie. Prepojenie užívateľa so vzorom môže nepríjemne prekvapiť. Totiž nespokojnosť užívateľov dokáže vyprovokovať vzor do jeho vlastného vzdoru a opustenia projektu. Takéto veci sa však dejú len v spravodlivej spoločnosti, kde sa riadenie projektu buduje v špirálovej štruktúre.

Stupňovanie sporu.

V spravodlivej spoločnosti môže vznikať napätie podobne ako v tej unavenej. Do únavy sa nemusíme prepadať len kvôli zraneniam, či poruchám, ale aj kvôli obyčajnému vyčerpaniu. Je veľmi osožné si osvojiť jednoduchý návod na riešenie sporu, pri ktorom narastá citové napätie.

Pri citovom napätí je nutné vedieť, že nie sme schopní riešiť nič pragmatické. Preto, ak cítime napätie (strach, obavy, výčitky, frustráciu, túžbu, baženie), musíme sa sústrediť na riešenie citového napätia a ničoho iného.

Ak sa cítime frustrovaní, pretože máme málo peňazí, musíme hovoriť o svojej frustrácii z nedostatku peňazí. Je vyslovene škodlivé pokúšať sa získať vyššie ohodnotenie alebo zníženie pracovného nasadenia pre možnosť ďalšieho zárobku POČAS NAŠEJ FRUSTRÁCIE Z NEDOSTATKU PEŇAZÍ.

Ak sa cítime prepracovaní, musíme hovoriť o svojej vyčerpanosti. Je vyslovene škodlivé pokúšať sa získať vyššie ohodnotenie alebo nižšie pracovné tempo POČAS VYČERPANOSTI Z PREPRACOVANOSTI.

Prečo?

Pretože FRUSTRÁCIA Z NEDOSTATKU PEŇAZÍ a VYČERPANOSŤ Z PREPRACOVANOSTI je problém spojený s nesprávnym hospodárením so životnou silou, so zdrojom a výdajom energie. Pri riešení tohto problému sú prítomné pocity a tie vyvolávajú napätie, ktoré treba uvoľniť. Rovnako tak je to so všetkými typmi frustrácie, či strachu. Ak máme obavy z autority, riešme naše obavy a nehľadajme zástupné problémy, skrze ktoré na autoritu budeme môcť zaútočiť zo zálohy. Priznajme svoje rozrušenia a hľadajme upokojenie. Rozumová analýza v týchto prípadoch pôsobí ako zahmlievanie skutočného problému.

Žiadosť o vyššie hodnotenie z dôvodu vyššieho pracovného nasadenia, prerozdelenie pracovnej náplne z dôvodu preťažovania jednej funkcie, či iné konštruktívne pripomienky k pracovným vzťahom sú vždy podporené pragmatickou analýzou situácie a vyžadujú čistý rozumový prístup, kde pocity nie sú potrebné. Naopak, mohli by brániť nájdeniu uspokojivého riešenia.

Z uvedených príkladov vyplýva, že pokiaľ máme citový problém, musíme zistiť, kto nám ho spôsobuje. Na neho je dôležité upriamiť pozornosť a pomocou vedomého sporu, Vedomej priazne, či Vyrovnania dlhu zmieriť napätie. Pokiaľ je to člen rodiny (manželka, ktorá muža porovnáva s úspešnejším susedom), je zbytočné konfrontovať kolegu v práci. Ak je to kolega v práci, pustíme sa našimi komunikačnými zručnosťami do neho.

V prípade, ak sa jedná o pragmatickú analýzu a z nej vyplývajúcu žiadosť o nápravu, sústredíme sa na zodpovedného v danom odbore. Vzájomným rozhovorom hľadáme obojstranne prijateľné riešenie, ktoré je prirodzene prepojené s dohodnutím výhodnej výmeny síl. Tu sa všetky zúčastnené strany pokúšajú nájsť odpoveď na otázku, aký pracovný výkon je únosný a aká odmena je k nemu adekvátna.

V prípade, ak na cieľovú osobnosť sami nestačíme, náš spor sa posúva do vyšších stupňov a podľa toho aj vyberáme primerané nástroje:

  1. môžeme hľadať koalíciu v spojencoch z okolia. Pokiaľ nemáme odvahu priznať rozrušenie, pomocou koalície, ktorá sa cíti podobne, naberieme silu. Pokiaľ sami nemáme dostatok odborných argumentov, vyhľadaním zdatnejších kolegov, naberáme viac pevnejšie podložených dôkazov, či dôvodov. Môžeme si zvoliť hovorcu a s ním na čele požiadať dotknutú stranu o priame vzájomné vypočutie.
  2. Pokiaľ nepríde k zmiereniu, je na rade výber rozhodcu, ktorý má dôveru všetkých zúčastnených strán. V prípade rozrušení je to zväčša upokojujúca autorita, či terapeut. Pri odborných sporoch sa jedná samozrejme o všetkými spornými stranami uznávaného odborníka.
  3. Ak rozhodcovské konanie nedosiahne zmierenie (alebo sa rozhodca nenájde), posledným nástrojom riešenia v špirálovom vedení je zasadnutie správnej rady podniku. Tej je uložené jednoznačne rozhodnúť o tom, ktorá strana ostáva vo svojej funkcii a ktorá musí svoju funkciu opustiť. Správna rada v takto vystupňovanom spore už nerieši, kto je v práve a kto nie. Vyberá, komu ostala dôvera a môže pokračovať vo svojom pôsobení a kto dôveru svojho pôsobenia stratil vzhľadom na jeho dôsledky. Osudový spor je totiž vždy dôsledkom pýchy. Pýcha, ako vieme, je neznalosť vlastnej hodnoty. Môžeme sa podceňovať alebo preceňovať. Preto je pýcha slabým miestom, ktoré môže ohroziť celý projekt. Takto odvolaný človek sa nemusí dostať mimo spoločenstva, len mimo dosah vlastného pôsobenia, ktorým by mohol napáchať škody. Stále mu je umožnené dozrieť, zbaviť sa pýchy a pokojne sa vrátiť hoc aj na pôvodné miesto. Akoby bol vrátený na pozíciu, z ktorej musí začať odznova získavať dôveru zúčastnených.

V celom postupe pochopiteľne musíme dávať pozor na motiváciu. V špirálovom usporiadaní a teda v spravodlivom postoji robíme všetko so zámerom ZMIERENIA. Pozor na to! Pokiaľ hľadáme koalíciu so zámerom poraziť súpera, či vyhrať spor alebo získať výhodu, tak je to vždy len obyčajná intriga, ktorej výsledkom bude len hnusné politikárčenie a to je nástrojom na stavbu pyramídovej feudálnej spoločnosti.

Špirála, či kruh?

Pohľad na špirálu zboku sme si už nakreslili a ľudí pomiatol natoľko, že vytvorili pyramídu hierarchie. Ľudia, ktorý tento omyl rozpoznali, sa rozhodli pozrieť na prúdenie živy z iného uhla pohľadu. Keď sa  na špirálu pozrieme zvrchu, uvidíme toto:

Takýto obrazec sa nám podobá na kruh a v kruhu sa cítime oveľa rovnocennejšie. V kruhu nevidno, kto koho vedie, nie je tam nadradený a tým pádom ani podradený. Na prvý pohľad sme narazili na riešenie.

V tejto chvíli však prichádza k ilúzii číslo dva.

Tá je dnes oveľa obľúbenejšia a dokonca ju niektoré skupiny pokladajú za pokrokovú, ktorá pomôže vybudovať spravodlivú spoločnosť. Kruh však tiež nie je riešenie. Snahy o vybudovanie spoločenstiev založených na akýchsi poradných kruhoch sa zvrhávajú do idealistického zovšeobecňovania, kde nie je zodpovednosť adresná. V našej krajine sme zažili komunistickú diktatúru a tá nám ukázala, aké je škodlivé schovávať sa za verejný záujem, či rozhodnutia Ústredného výboru. Kto dnes by vedel objektívne ukázať prstom na konkrétneho jedinca, čo povraždil ľudí v päťdesiatych rokoch diktatúry proletariátu? Ani priamo v tej dobe to nikto nedokázal určiť.

Ilúzia o tom, že spoločnosť sa spravuje akýmisi „radami starších“ alebo „kruhovými poradami“ je možno ešte škodlivejšia ako pyramída práve kvôli tej ilúzii (v súčasnosti je to zdanie toho, že štát je riadený parlamentom). Vyvolaním pocitu, že o správe vecí verejných rozhoduje nejaká širšia „rada zodpovedných“ je veľmi efektívnym nástrojom na zahmlievanie, či dokonca rozptýlenie adresnej zodpovednosti. Poskytuje to úkryt skutočne vplyvným ľuďom, ktorí si vlastne môžu robiť, čo chcú. Pokiaľ veci fungujú uspokojivo, či dokonca úspešne, aj tak žnú pochvalu osobnosti, čo dokážu najviac vytŕčať. Naopak v prípade, keď systém krachuje, vedúce osobnosti krčia plecami a ukazujú prstom na spoločenskú zodpovednosť. Vrcholom trpkosti arogantného výsmechu je, keď sa v súčasnosti poukazuje na konkrétne pochybenia a zodpovední politici „smečujú“, že to voliči môžu za to, lebo si zvolili do parlamentu neschopných alebo dokonca zlodejov.

Nie, drahí priatelia, je to inak.

Spravovanie akejkoľvek spoločnosti sa delí na rôzne tématické okruhy. Z nich sa tvoria konkrétne projekty, ktoré preberajú do správy adresne pomenované osobnosti. Ony preberajú aj osobnú zodpovednosť so všetkými dôsledkami, ktoré z ich činnosti vyplývajú.

Spoločenská zodpovednosť neexistuje!

Nielen to. Na základe tohto obludného slovného spojenia sa vykonalo v histórii ľudstva už niekoľko viac, či menej úspešných pokusov o genocídu.

Napriek tomu, kruhové porady sú dôležité a majú svoju úlohu. Aj rada starších, či národná rada alebo ľudové zhromaždenie, správna rada a nech sa to už kadejako nazve, má svoje nezastupiteľné miesto v spravovaní každého spoločenského projektu, nech sa jedná o rodinu, podnikanie, korporáciu, či štát. Treba ich len správne používať.

„Správna rada“ (Porada v kruhu) môže slúžiť na dve hraničné situácie:

  1. Ladenie – zoznamovanie sa navzájom a hľadanie spoločných zámerov, či vytváranie záujmových skupín. Z takéhoto kruhu vzchádzajú spojenia, ktoré sa následne organizujú do spoločného podniku. Tu sa rozhoduje o spoločnom zámere, dlhodobých cieľoch. Po takomto stretnutí sa odpájajú tí, ktorí sa nevedeli zhodnúť a ostatní vytvárajú konkrétne pracovné skupiny (výber riadiacich osobností). Takýto kruh je vhodný pre obdobie, kedy hľadáme rovnako alebo podobne zameraných jednotlivcov, projekty, podniky na posilnenie, rozšírenie našich vlastných záujmov. Tiež je na mieste zasadnutie kruhu, keď už zabehnuté spoločenstvo hľadá nové strategické ciele alebo vchádza do novej epochy, pri ktorej treba robiť radikálne zmeny v spoločnom smerovaní.
  2. Dokonanie – hraničné rozhodnutia, ktoré treba robiť v čase ohrozenia životaschopnosti spoločenstva. Malo by ísť o:
    1. vonkajšie ohrozenie, doslova napadnutie vonkajším nepriateľom. V kruhu sa rozhoduje o osude spoločenstva, čo môže byť aj vyhlásenie vojny a následný výber vojvodcu, ktorý sa na čas vojny stáva neobmedzeným vládcom. Samozrejme, okrem vojny sú aj iné vonkajšie ohrozenia. Choroby, živelné pohromy a podobne. Iba kruh môže rozhodnúť, ako na vonkajšiu hrozbu zareaguje spoločenstvo a vybrať pracovnú skupinu, ktorá zabezpečí uskutočnenie spätnej odpovede.
    1. vnútorné ohrozenie, hroziaci rozklad záškodníkom vo vnútri spoločenstva. V kruhu sa rozhoduje o sporoch, ktoré sa nedajú zmieriť v rámci zúčastnených strán ani pomocou rozhodcu. Jedna zo sporných strán si „postavila hlavu“ a odmieta prijať akékoľvek iné rozhodnutie okrem vlastnej žiadosti, s ktorou však opačná strana nesúhlasí. Takýto stav môže postupne spôsobiť rozklad spoločenstva intrigami. „Poškodená strana“, teda tá, ktorá cíti krivdu a prijíma rozsudok len preto, lebo musí, sa stáva chorým ohnivkom reťaze. Jej pocit krivdy bude provokovať k odplate a to je pre spoločnosť ako rakovina. Preto v takom prípade, kedy sporné strany nevedia prísť k zmierujúcemu vyrovnaniu a neprijímajú ani príkaz rozhodcu, kruh rozhodne o tom, ktorá strana spoločenstvo musí opustiť. Všimnime si, že kruh v takomto prípade nerozhoduje o tom, kto je v práve. Na tom vôbec nezáleží. (V takomto prípade „správna rada“ sleduje, ako sa kto zachoval pri zmierujúcich pokusoch, akým spôsobom strany prijímali, či odmietali rozhodcu.) Rozhoduje o tom, kto má dôveru ostatných a ostáva a kto ju svojou neschopnosťou sa zmieriť stráca a musí spoločenstvo opustiť. Vo väčších spoločenstvách sa môže v kruhu rozhodovať nie len o vylúčení, ale iba o opustení funkcie, či iného spoločenského postavenia, pričom členstvo v komunite môže ostať.

Po zasadnutí kruhu v prípade bodu 1. sa menujú vedúce osobnosti, ktorým sa uloží zodpovednosť za vybrané témy a v prípade bodu 2 sa po a) rozhodne o celospoločenskej reakcii na vonkajšie ohrozenie, menujú sa vedúce osobnosti za vybranú spätnú odpoveď alebo po b) sa rozhodne, kto spoločenstvo opúšťa a menujú sa osobnosti, ktoré vylúčených nahrádzajú.

Viac sa v kruhu riešiť nedá. Kruh má rovnakú vlastnosť ako pyramída v tom, že sa  nikam nehýbe. Stojí a točí sa dokola. (Snažiť sa organizovať denný život kruhovými zasadnutiami končí ako úmorné dohadovanie, ktoré na koniec aj tak nedospeje k všeobecne uspokojivej dohode.)

Diktát väčšiny, pokiaľ sa vyžaduje násilím, je len obyčajná tyrania a nezáleží na jej prívlastku. Tyrania väčšiny je rovnako tyrania, ako tyrania diktátora.

Osudový omyl pyramídy

Súčasné spoločenské zriadenie je postavené na veľmi mylnom základe. Aj keď nám dejiny ukazujú tento omyl veľmi jasne, nedarí sa ho odhaliť. Je to preto, lebo čelní predstavitelia zriadenia určite nepoznajú definíciu šialenstva, ktorá sa autorsky asi prisudzuje Einsteinovi:

„Šialenstvo je opakovať tú istú vec tisíckrát po sebe a očakávať pritom vždy iný výsledok.“

Omyl súčasnej spoločnosti je, že sa stále a opakovane snaží budovať spoločnosť v podstate na feudálnom princípe. Už veľa krát sa takýto systém zrútil a opäť sa vybudoval do svojej vrcholovej podoby, aby sa opäť zrútil. Áno, zrúti sa aj súčasné zriadenie.

Zriadenie, ktoré je založené na tom, že existuje elita, ktorá si vynucuje poslušnosť  n á s i l í m, nemôže inak dopadnúť, pretože tlak vyvoláva protitlak a je otázka času, kedy to krachne.

My už vieme z Rozpoznania skutočnosti, ako začať žiť v súlade s Tromi zákonmi spravodlivosti a hneď prvý zákon hovorí, že „Mám hodnotu rovnakú ako všetci ostatní“. Z týchto pravidiel vyvstalo aj „Špirálové riadenie spoločnosti“, ktoré si budeme rozoberať v nasledujúcich článkoch.

No vráťme sa k omylu. Ako vznikol a čo je jeho podstatou?

Aj tí, ktorí vytvorili túto kalváriu sa dívali na prirodzený pohyb živy po špirále, ibaže ich uhol pohľadu bol priúzky. Preto sa im zazdalo, že živa vytvára pyramídu.

Z tohto aj keď jednoduchého, no fatálneho omylu vznikol predpoklad, že ten, kto je hore, je nadradený. Zároveň si niektorí šikovníci odvodili, že dostať sa hore sa dá aj priamejšou cestou a netreba sa zabávať krúžením po dráhe špirály. Nebolo ďaleko od „skvelého“ nápadu štverať sa po cudzom chrbte. Odrazu miesto trpezlivého kráčania vpred, sa ľahťikári snažili dostať HORE! Tak začali vznikať ozajstné živé pyramídy z ľudských osobností, kde základňu tvoria tí najúbohejší, ktorí na svojich pleciach nesú všetkých ostatných.

Na jej vrchole síce stojí najvyššie postavený „pandrláčik“, no čo sa týka duševného pokroku, neurobil ani najmenší posun. Veď sa len lepšie pozrite, kde sa vlastne nachádza.

Nielenže sa jeho dielo zrúti, ale skutočný pokrok vôbec neurobil. Celá jeho kompánia stojí na mieste. Je úplne jedno ako dlho im vzostup ich pyramídy trvá a aké nástroje na to používajú. Všetko to padne a ocitnú sa tam, kde začínali.

Pyramída padá vždy len z dvoch dôvodov.

Prvý je trochu magický. Jedná sa o zásah Tvorivého vedomia. Táto zákonitosť je zdrojom veľkého poznania a ľudia duchovne vyspelí ju často využívajú pre svoj osoh. V podstate to často podávame tak, že „strácame len to, čo nepotrebujeme“ alebo „rúca sa len to, čo je zle postavené alebo sa stavať vôbec nemalo.“ Znie to ale príliš romanticky. Vedecky by sme mohli povedať, že pokiaľ pyramída dosiahne vyššie poschodie špirály, narazí naň. Osobnosť na vrchole môže dokonca na okamih aj uvidieť, čo sa tam nachádza, no nedosiahne na to, pretože celá stavba pod ním pod ťarchou nárazu havaruje. Takýmto spôsobom „osvietení“ jedinci  sa pokúšajú znovu stavbu opakovať, aby sa dostali do vyššieho stavu, ale opakovane sa im stavba zrúti. Ide vždy o krátkodobý zážitok, ktorého dosiahnutie je ešte k tomu závislé od iných osobností alebo od nástrojov, či pomôcok. Pokojne nimi môžu byť aj drogy. Je totiž obrovský rozdiel medzi „dovidieť do vyššieho stavu vedomia“ a „dozrieť do vyššieho stavu vedomia“. Pomocou pyramídy sa naozaj dá dovidieť, no DOZRIEŤ môžeme len postupom po špirále. (O skratkách duchovného rozvoja pomocou divotvorných bylín – drog – pojednávame v tretej časti náuky „Rozpoznanie prebudenia“.)

Druhý dôvod na pád pyramídy je už ľahko uhádnuteľný. Ide proste o zle postavenú stavbu. Závislosť je jediným lepidlom, ktoré drží časti pokope a preto stratou predmetu závislosti sa stráca aj súdržnosť. Postaviť pevnú pyramídu si vyžaduje naozajstnú zručnosť ovládať moc a schopnosť udržiavať účastníkov v nepretržitom pocite strachu alebo túžby až baženia. Nie každému sa to podarí.

V pyramíde ide o primitívny cudzopasnícky prístup k zdieľaniu a ten právom desí každého, kto ho okúsil. Niet sa čo čudovať, že strach je tam najsilnejšou a skoro jedinou hybnou silou. Prečo strach? Pretože sú všetci zúčastnení na sebe závislí. Odchod kohokoľvek môže narušiť aj tak krehkú štruktúru. Pán na vrchole robí všetko preto, aby nalákal čo najviac nosičov a samozrejme tiež aby ich za akúkoľvek cenu udržal v pyramíde. Aj pomocou vydierania, nátlaku, hrozieb. Odchod podriadených je zvyšovaním rizika pádu pyramídy. Zároveň si treba uvedomiť, že pokiaľ sa chce „vzor“ na vrchole pyramídy kamkoľvek pohnúť, je závislý na pohybe jedincov pod ním. Bez nich sa nevie nikam dostať. Preto v pyramídovej štruktúre sa zabraňuje odchodu jej členom. Kladú sa prekážky slobodným rozhodnutiam. Tam si jednoducho nemôže každý robiť, čo chce. Násilie, hrozby a útlak je prirodzenou súčasťou tejto spoločenskej štruktúry. V takomto zriadení pochopiteľne vnímame diktátorov ako hrozbu. Sú to ľudia, ktorí nám stoja na pleciach a na ich pôsobení záleží, či nás tie plecia budú neznesiteľne bolieť alebo si nejako tú ťarchu dokážeme rozložiť a strpieť. Presne tak.

V pyramídovej štruktúre sa bremena nemôžeme zbaviť, môžeme ho iba znesiteľne strpieť.

Preto túžime dostať sa na vrchol, kde niet žiadneho bremena. Až na vrchole však zistíme, že na pleciach síce nikoho nemáme, no náš pohyb, pokrok a vývoj je priamo závislý do všetkých tých úbožiakov pod nami a to tiež nie je závideniahodná situácia.

V pyramíde človek buď podozrievavo zazerá na každého vedúceho, pretože má odôvodnený pocit, že ho nesie na vlastných pleciach alebo je stále nespokojný so svojim podriadeným, pretože má oprávnenú obavu o vlastnú rovnováhu.

Pyramídová sústava je v priamom rozpore s každým z Troch zákonov spravodlivosti.

Súčasné štáty sú priami dediči bývalých monarchií a proste sme ešte nedozreli na všetko poznanie, ktoré by nám umožnilo zbaviť sa zastaraných postojov a nezmyselných “zákonov“, ktoré nakoniec pri akomkoľvek pokuse o spravodlivé vedenie privedú zúčastnených do nevoľníctva. Na pyramídovej stavbe je založený feudalizmus a všetky od neho odvodené sústavy. Je úplne jedno, ako sa v minulosti nazývali – otrokárstvo, monarchia, fašizmus, komunizmus a dokonca je úplne jedno, že dnes sa nazýva „demokracia“. V skutočnosti môžeme vidieť, že sa jedná vždy zatiaľ iba o vládu elity, aj keď zvolenej, nad poddanými skupinami. Koniec koncov, aký je rozdiel medzi slovom „zvolený“ a „vyvolený“? Žiadny! Takže, ak si to zameníme, jednoducho povieme, že dnes vládnu vyvolení nad tými ostatnými a to sa už riadne podobá na starý dobrý feudalizmus. Aj keď raz za nejaké obdobie si môžu poddaní zvoliť pána, stále je to pán a nezvoliť si vôbec sa jednoducho nedá. Tí, ktorí sa tak rozhodnú, sa považujú za vyvrheľov alebo nezodpovedných. Nevybrať si vôbec nie je považované za voľbu a to je konečné odhalenie feudálneho spôsobu riadenia spoločnosti. Na tomto systéme vzostúpili a padli všetky doteraz známe veľké civilizácie – egyptská, grécka, rímska a padne aj tá súčasná. Spravodlivé zriadenia boli pohltené alebo zničené, ale aj planéta bola na začiatku svojho vývoja nehostinným prostredím plným pekelných ohňov a síry a pozrime sa okolo seba, do akej krásy sa vyvinula. Rovnako to tak môže byť aj s našou kultúrou. Na počiatku horda zverov so zvieracími pudmi a nízkym súcitom sa napokon rozvinie do súcitnej spravodlivej spoločnosti, ktorá rozvážne spravuje pozemský raj.

Reakcia na túto slepú uličku bola zmena uhla pohľadu na riadenie spoločnosti, no zrodil sa ďalší fatálny omyl. O ňom si povieme v nasledujúcom pokračovaní s názvom "Špirála, či kruh?"

Starnutie skokom

Sedím v aute a v meditačnom cestovnom tranze sledujem, ako pohyb otáča krajinou. Sereď sa pomaly približuje a vystavuje na obdiv svoju siluetu. Štyri roky som sem chodila na Obchodnú Akadémiu, takže krivky Serede sú mi dôverne známe. Ale...

Niekedy ma znepokojí, ako rýchlo sa všetko mení. Pamätám si budovu Milexu – majestátne vysokú, modrú, s hrdým bielym nápisom. Dnes sa z auta pozerám na jej hrdzavú kostru a mám pocit, že som v priebehu pár sekúnd zostarla o dvadsať rokov. Starnutie skokom...

Toto ale nebolo prvý krát, čo som takto zostarla. Prvýkrát to bolo vtedy, keď som rozprávala vtip synovcovi:

„Vieš, koľko klikov spraví Chuck Norris?“

Osemročný chlapček, sa zarazí a vážne pokrúti hlavou.

„No predsa všetky!“ vyhŕkne zo mňa a očakávaní chichotu vystrúham „prezentačnú pozíciu“.

Žiaden chichot ale neprichádza. Dve sekundy sledujem rozpačitý výraz v pehavej tváričke a hneď nato počujem niečo nepochopiteľné. Úplne šialenú otázku:

„Kto je to Chuck Norris?“

Spadla mi sánka, oči mi vyliezli z jamôk, celým telom mi prebehli zimomriavky... Ľudia... Verte či nie, cítila som sa ako v nejakej v rozprávke, kde sa mladá krásavica za pomoci kúzla mení na starú čarodejnicu:

Scvrkla som sa o desať centimetrov.

Zošediveli mi vlasy, pokožka tváre zvädla a rozbrázdili ju hlboké vrásky.

Nos mi skostnatel, vystúpil do priestoru a stenšil sa.

Kĺby na rukách za zmenili na veľké loptičky a chrbát sa mi skrútil do hrbu.

Oblečenie zošedivelo a opadávali mi z neho práchnivejúce časti...

No hrôza neskutočného rázu! A prisahám – všetko v jednej sekunde! Môj mozog vyhadzoval chybové hlášky, snažil sa reštartovať systém a hľadať v záznamoch popis Chucka Norrisa. Ale znova kolabuje, pretože... „Kto, pre boha živého, potrebuje popis Chucka Norrisa???“

Nakoniec sa mi podarilo skomoliť nejaké podivuhodné vysvetlenie pre môj vtip. A hneď som sa pre istotu bežala pozrieť do zrkadla. Tak trošku sa uistiť, že sa to „starnutie skokom“ neprejavilo až tak radiálne, ako v mojich predstavách.

Vizuálne to síce dopadlo veľmi dobre, ale jeden vážny následok mi predsa len zostal. V tomto momente som si totiž plne uvedomila, že už som „veľká“.

Vedela som síce, že 18 som mala už dávno. Pracovala som, odsťahovala som sa, mala som nejaké tie vzťahy... Ale napriek tomu všetkému som sa stále považovala za dieťa. Bez zodpovednosti, právomocí, vedomia svojej hodnoty či sily. Ešte som bola maličká.

Prvé zostarnutie skokom mi ukázalo, že to tak už nie je. Že už je potrebné zmeniť svoj postoj. Objaviť svoju hodnotu. Ukázať svoje prednosti, zručnosti a talenty. Vybrať sa do sveta a nájsť si v ňom miesto.

Skúmam kostru Milexu zo všetkých uhlov, ktoré mi cesta autom ponúka:

„Tak čo, darí sa mi? Som už veľká? Hm... Ešte nie... Ale som na dobrej ceste.“

www.kuzelneokamihy.sk

Ako som chytila pocit

Vystúpim z vlaku a mám toho už za celý deň dosť. Som unavená, ubehaná a polovicu vecí sa mi aj tak nepodarilo vybaviť. Už aby som bola doma!

Stmieva sa. A mrholí.

„Výborne, prečo by to nemohlo byť ešte nepohodlnejšie! Ach...“

Chvíľu uvažujem o taxíku, ale keďže vo mne ešte pretrváva zhrozenie z toho, koľko ma tento výjazd stál, vyškrtnem taxík zo zoznamu možností. Posilním sa hlbokým nádychom a odhodlane vykročím:

„Raz-dva, raz-dva!“ povzbudzujem kroky v naivnej predstave, že tak prídem domov skôr. Mechanicky a so zaťatými zubami si to šiniem po chodníku.

Prejdem cez prechod pre chodcov a ocitnem sa na námestí. Vždy ma prekvapí, aké je večer krásne. Časť veľkej plochy zdobia stromy. Lavičky, fontána a guľaté pouličné lampy vytvárajú mäkký dojem romantiky a tajomna.

Moje telo si námestie uvedomí skôr, ako ja. Môj krok sa spomalí, čeľusť sa uvoľní a ramená klesnú v pocite úľavy. Na tvári sa mi rozhostí pocit domova a v hlave sa spustí úvod piesne The Sound of Silence – Zvuk ticha:

„Ahoj, temnota, moja stará priateľka,
prišla som sa s Tebou opäť porozprávať...“

Prechádzam námestím a kroky mám vyrátané tak, aby prvá sloha presne sadla na veľkosť námestia. Druhá sloha totiž patrí ku chodníku za ním:

„V nepokojných snoch som sa prechádzal sám
úzkymi dláždenými uličkami
pod žiarou pouličnej lampy
golierom sa chránil pred zimou a vlhkosťou
keď moje oči prebodol
záblesk neónového svetla,
ktorý rozdelil noc
a dotkol sa zvuku ticha...“


Text do bodky súhlasí s tým, čo vidím a mojej duši to neskutočne lahodí. Užívam si každý jeden krok.

Dláždený chodník končí a ja sa ocitám pri ďalšom prechode pre chodcov. Na chvíľku sa zastavím a obzriem si uličku ešte raz. Je mi trochu ľúto, že je taká krátka. Chcela by som si ten pocit trošku predĺžiť. Alebo ešte lepšie – vziať si ho do rúk a doniesť domov. Do práce. Na návštevu k príbuzným... Prečo sa to nedá?

Nedá...

Nedá sa to?

Môj mozog chvíľu bojuje s predstavou hmatateľnosti pocitu, ale nakoniec... Hm... Keď tak o tom uvažujem, mohlo by sa to dať. A ak nie, môžem to aspoň skúsiť!

***

Sedím pri stole a zamyslene ohlodávam pero. Chcem prísť na to, ako si pocit priniesť domov. V hlave mi víria otázky, a ja cítim potrebu utriediť ich na papier. Tak poďme na to, otázka číslo jeden:

AKO CHYTIŤ POCIT?

No, asi by bolo fajn najprv vedieť, že ktorý... Takže prvá odpoveď:

POMENOVAŤ

Super, druhá otázka:

ČO TEDA CÍTIM?

Hm... Nie som si istá, či také slovo existuje. Ale teda skúsme to zoširoka:

Je to niečo také, ako keď zbadám starého priateľa. Aj keď sa stretneme po sto rokoch, stačí pohľad a cítim spoločnú minulosť, príbehy, radosť zo stretnutia. Pocit niečoho známeho, čo poznáme my obaja. Také tajomno medzi dvoma ľuďmi. Zlatá svetelná gulička, ktorá je pre iných neviditeľná.

AKO TO NAZVAŤ?

Žeby súlad? E!

Prijatie? Nieeee!

Blízkosť? Čo ja viem...

Kurník, pomenovať pocit je celkom fuška! No poďme skúšať ďalej:

Prepojenie? Fň...

Spojenie? Och, to snáď nie!

Dotyk? ...

Žeby dotyk? Nie... Ale skoro...

Prepletenosť? To znie trošku ťažkopádne. A príliš definitívne...

Ovesím gambu a zúfalo zažmurkám na manžela

:„Neviem nájsť slovo.“

„Mám Ti nejaké vymyslieť?“ pozrie na mňa s iskrou výzvy v oku.

„Hej!“ zavelím veselo.

„Ok,“ pustí sa do toho a za pár minút mám hybridný výsledok, v ktorom je naozaj všetko:

VSPOMIENKOCIT

Myslím, že ho nenájdem v žiadnom slovníku, ale mne toto slovo dokonale dáva zmysel. Dokonca aj keď nevzniklo v mojej hlave. Vspomienkocit... Áno - je to on! Teda... Riadna drina to bola!

Ale - konečne ho máme! Čo s ním?

AKO HO DOSTAŤ DOMOV?

Možno by stačilo len zastavenie sa a pripomenutie si toho, čo sme spolu zažili. Alebo že sa vlastne už poznáme. Ako tie prvé verše z piesne:

„Ahoj, stará priateľka, prišla som si s Tebou znova pokecať.“

A DO PRÁCE? ALEBO KDEKOĽVEK INDE?

No úplne rovnako!

KEDY S TÝM ZAČNEM?

Však aj hneď!

Nakuknem do obývačky:

„Miláčik? Mám Ti ostrihať vlasy?“

„Nó, zišlo by sa.“

Nachystáme všetko potrebné a pustím sa do strihania. Napäto sledujem, či sa v tejto činnosti vyskytuje náznak „vspomienkocitu“.

Mozog mi na pozadí spustil pieseň a ja pozdravím holiaci strojček:

„Čau, kamoš, tak čo, ideme na to?“

A zrazu tam bol! Vspomienkocit!

Vždy tam bol, len ho zakaždým prebilo to moje povestné sústredenie sa na proces. Popri tom „nasadení“ som si zabudla užívať krásny moment. Ale teraz už viem, ako ho dostať do popredia. Ak chcem zažiť vspomienkocit, stačí len pozdrav

:„Ahoj, okamih, prišla som si s Tebou znova pokecať.“

Uverejnené v mesačníku Balans č. 5, 10.5.2022

https://www.facebook.com/groups/premeny/