...a zasa som počul tentokrát z rádia, že ženy sú z Venuše a muži z Marsu. Je to tak lákavé. Je to tak ľahučké. Je to dokonca častokrát aj úsmevné rozdeliť s pohlaviami aj ľudské bytosti...

Nuž a tu je ten kameň, na ktorý narazila moja kritická myseľ. Deje sa nám to v našej kultúre príliš často a spôsobuje to príliš veľa utrpenia, aby som si to nevšimol alebo nad tým len tak hodil rukou.

Rozum prirodzene potrebuje rozlišovať a preto často definuje alebo vyhraňuje skupinu od skupiny, jedno od druhého. Pomáha nám, keď vieme rozlíšiť ruku od nohy, hlavu od päty, pusu od ri...ehm...no proste nám to pomáha. Naozaj na tom nie je nič zlé, pokiaľ si uvedomujeme, že všetky tie orgány, údy a otvory spolu vytvárajú celok a navzájom sú prepojené.

Na vyhranenie sme však už v histórii veľmi často doplatili a nakoniec doplácame na to ešte aj dnes. Koľko je tomu rokov, čo ženy nemali volebné právo? Kedy sa zrušilo otroctvo čiernych ľudí? Pamätáme si dátum zbúrania berlínskeho múru?

Poďme ale k našej téme.

Možno to pre niekoho chce trochu fantázie a možno pre iného trochu odvahy pripustiť, že vo vesmíre má všetko jasné pravidlá a nič sa nedeje náhodou. Koniec koncov, ak sme ochotní veriť, že ženy sú z Venuše a muži z Marsu, ja si tiež môžem dovoliť svoju rozprávku.

Vesmír je dielo. To dielo má svoj zámer, plán, prostredie, v ktorom sa deje aj konečný úžitok. Jestvuje síce aj názor, že je to iba chaos plný náhod, no ja som sa rozhodol vidieť vesmír ako zmysluplnú sústavu, kde všetko do seba jasne zapadá.

Ja som si dovolil uzrieť bytosť Človeka ako viacrozmerné Tvorivé vedomie. Je to umelec, ktorý miluje tvorbu. Vidím túto bytosť ako hrnčiara, ktorý hnieti hmotu do obrazov lásky, ktoré navzájom splývajú v divokom, či nežnom tanci, kým sa neunavia. Následne je čas na novú tvorbu. Aby tento „vesmírny hrnčiar“ vedel hmotu uchopiť, potrebuje na to dve ruky. Veď to poznáme...pravú aj ľavú. Jedna ponúka oporu tej druhej, ktorá tlačí, ťahá, trhá, až z kusu hliny vznikne soška, či nádoba. Keď sú ruky oddané jednotnému zámeru, rešpektujú spoločný postup, vedia spojiť sily v tvorivom priestore, aj keď každá robí niečo iné a dokonca sú osobité natoľko, že sa len ťažko dajú zastúpiť.

Môžeme si pokojne predstaviť, že ľavá ruka občas hromží na tú pravú, aká je surová. Pravačka zas prevracia očami nad tým, aká je ľavá ruka mľandravá. Dá sa im to odpustiť, ak svojimi úletmi nenarúšajú dielo hrnčiara.

Čo vy na to, má to logiku?

Muž, ktorý tvrdí, že nedokáže porozumieť žene a žena, ktorá blúdi v mužskom svete sú len popletené rúčky, čo zabudli, odkiaľ vzišli. Nie je treba ich hneď plieskať po chrbtoch, možno stačí len malé pripomenutie a všetko sa razom upraví.

Kde bolo, tam bolo, pred tým, ako sa v brušku matky rozhodlo o tom, či sa plod vyvinie do muža alebo ostane ženou, sa mocné Tvorivé vedomie rozhodlo aj o tom, prečo sa vlastne potrebuje zrodiť. Stanovil sa zámer zrodenia. Môžeme si to pokojne predstaviť ako zadanie pri hádanke, či hlavolame. Zadaná otázky typu: „Ak nechám horieť sviečku v izbe päť hodín, o koľko v nej stúpne celková teplota?“, potrebuje experimentálne riešenie. Preto vzniká aj plán, metodický postup, ako ten experiment previezť, akú sviečku použiť, kde ju umiestniť a v akej izbe. Rovnako tak pri zámere zrodenia vzniká jasná predstava o prostredí, kde sa má zámer naplniť, ako aj popis vlastností účastníkov tejto udalosti. Na týchto dvoch úrovniach pracuje Tvorivé vedomie na úrovni vysokej vibrácie podobne, ako my premýšľame o zámere a pláne našej činnosti. K tomu nepotrebujeme zatiaľ viac, len pokoj na premýšľanie. Až následne, keď si ujasníme postup, začíname konať a zrazu sa naše údy hýbu a každá časť tela sa začína venovať svojej jedinečnej úlohe v danom procese.

Po spracovaní plánu zrodenia sa Vedomie rozhodne pripraviť vhodné prostredie a pomôcky na realizáciu. Dejú sa zázraky a narážajú na seba muž a žena v tanci ľúbosti a cítia nezadržateľnú túžbu prepojiť sa vo svätej spolupráci na tvorbe nového života. Spolu vytvárajú zázemie pre zrodenie sa novej osobnosti s vlastným zámerom. Tomu hovorím zohratá spolupráca dvoch rúk. Ľavej ženy a Pravého muža. Jedna bez druhej dokážu všeličo, no o novom živote akurát len snívať. K nemu je nutná spolupráca.

Pre mňa niet väčšieho dôkazu o tom, že sme jedna bytosť ako je to, že sa rodíme od počiatku neceliství. Áno, od úplného počiatku sa rodíme poloviční s pohlavím, ktoré samo o sebe nedokáže pokračovať v diele života. Napriek tomu však sme súčasťou vyššej a mocnej bytosti, ktorej obsahuje obe pohlavia a ich dômyselným prepojením sa tá živá tvorba deje.

Žena má naozaj odlišný úžitok ako muž. Mužovo telo má ozaj iné prirodzené vlohy, ako to ženské. Žena by nemala vedieť robiť všetko, čo vie muž a muž by sa ozaj nemal pliesť do ženských činností. Na rozdelenie ženských a mužských telesných zdatností a prirodzených biochemických predispozícií sa dohodnúť dá a mali by sme vedieť podľa toho aj odvodiť, čo je mužovi a čo žene vlastné.

V prostredí však sú muži a ženy prepojení vo vzájomnej súhre, kde veľmi záleží na tom, aby jeden druhého vnímal. Muž je schopný zaznamenávať ženské pocity a ženy vedia načítavať mužovu silu rovnako ako jeho slabosti. Správne prepojení partneri za seba dokončujú vety preto, lebo sú v motiváciách, snoch, či obavách toho druhého ako doma. Rozmýšľajú jeden za druhého, vedia si vychádzať v ústrety, i v správny čas ustupovať, pretože ZÁMER MAJÚ ROVNAKÝ.

Mne sa páči takýto svet. Svet, kde sa muž a žena vnímajú ako súčasť jednej celistvej bytosti a ich prepojenie je spolupráca dvoch rúk, kde je jedna predurčená byť zázemím pre tú druhú v čase, keď druhá hnieti, preráža a tvorí. Kde sa tieto úlohy striedajú podľa toho, na akom projekte pracujú a koho prirodzené vlohy sú práve vhodné pre zázemie, či priekopníctvo.

Páči sa mi svet, kde sa teším zo svojej jedinečnosti a trebárs aj pohlavia, no pri plánoch do budúcnosti mi ani nenapadne vyberať si výzvy, ktoré zvládnem sám. Načo aj? Veď mám predsa okolo seba toľko rúk, čo by sa mohli priložiť k dielu, že si môžem dovoliť plánovať takmer bez obmedzení.

Preto mužské telo aj keď podobné s tým ženským, je predsa len iné. Opačne vibrujúca energia prúdi v ústrety tomu ženskému, aby sa telá mohli prepojiť v spoločnej tvorbe života.

Mužské city však splývajú s tými ženskými do takej miery, že sa občas môže zdať muž zženštelý a žena mužská. Muž plače rovnako ako žena a tá sa vie nazlostiť azda tak ako muž. Ľúbia, nenávidia, túžia, či sa snáď boja inak? Aj keď ženská premenlivosť je snáď výraznejšia ako mužská, kde je zvyčajnejšia pevnosť, nehľadajme rozdiely tam, kde nie sú.

Deliť rozum na ženský a mužský už sa mi zdá dokonca oplzlé a viac trápenia to prináša ako osohu. Dejiny nám prinášajú známosť o toľkých ženských a mužských génioch, objaviteľoch, či mysliteľoch, že túto súťaž už môžeme ozaj vyhodnotiť ako remízu.

No a zámer? Zmysel života? Už ste niekedy držali v rukách nového človiečika tesne po narodení? Skúste to a bude sa vám zdať všetko ostatné ako márna taľafatka.

Nie, nechcem generalizovať, že bez detí niet iného zámeru, no to, že zdieľajúce prepojenie muža a ženy dokáže splodiť aj nový život nám má slúžiť ako podobenstvo, že v čomkoľvek sa spojíme dokopy, sme schopní dokázať všetko, čo povoľujú vesmírne zákony.

Preto prosím, drahé ľudské bytosti. Neodstrkujme ženy na Venušu, mužov na Mars a dajme už pokoj tým lacným ospravedlneniam vzájomného neporozumenia.

Zmierme sa s tým, že sme vzišli z jednej mocnej bytosti a jedine vzájomným prepojením sme schopní zmysluplnej tvorby, ktorá je požehnaná natoľko, že snáď ani nemá prirodzené prekážky.

Odvráťme zrak od vzdialených planét a uprime ho na našu matku Zem. Tu sme doma obaja. Žena i muž. Patríme k sebe, vzájomne sa o seba vieme oprieť, ak treba. Vieme cítiť, čo ten druhý, dopĺňať sa, chrániť, či podporovať. Navzájom zdieľame svoje ušľachtilé myšlienky, nápady a plány a plníme si jeden veľký sen o radostnom živote naplnenom láskou.