Predstava, že politik sa snaží skrze štátnu moc ochrániť obyvateľstvo je tak bizarná, že budem radšej veriť na to, že pekné blondínky prdia dúhu.

 Na to, aby mohol vládca vládnuť, potrebuje moc. Je v podstate jedno, ako tú moc získa. Či je to svojou autoritou, nasledovaniahodnosťou, alebo tyraniou, či násilím. Ide o to, že má moc. Samozrejme, je lepšie, keď získa moc a dokáže ju udržať nenásilným spôsobom. Je to ekonomicky menej nákladné.

V histórii sa diali, ale aj v súčasnosti sa dejú veci, ktoré nie sú vždy v súlade s tým, čo je v záujme vodcu. Škrípanie spolužitia spoločnosti pod vládou niekoho, môže byť zapríčinené viacerými dôvodmi. Málokedy je to vzájomnou (umelo nevyvolanou) nevraživosťou ľudí, pretože základnou podmienkou prežitia je schopnosť spolupráce v mierových časoch. Zámerne píšem „málokedy“, lebo vylúčiť úplne sa to asi nedá. Napríklad, keď si dvaja chlapci chcú vziať jedno dievča, alebo keď sa staré krivdy prevalia cez udržateľnú hranicu.

Oveľa častejšie sa to ale deje vtedy, ak vladár cíti, že stráca moc. Dôvod prečo ju stráca je väčšinou v tom, že jeho vládnutie prináša viac komplikácii, či bolestí, alebo nepohody, ako sú ľudia v jeho krajine ochotní podstupovať.

Alebo je dôvod jednoducho v tom, že si ľudia uvedomujú, že ho vlastne ani nepotrebujú.

 Vtedy prichádza na pomoc vladárovi „nenávisť“. Dobrovoľne spolupracujúci ľudia v jeho krajine začínajú byť na obtiaž, pretože spokojný človek nebojuje a vladár konflikt potrebuje. Potrebuje ho preto, že vyviedol niečo, za čo by sa mal svojho vládnutia vzdať, pretože vládnutie nezvládol. To však nie je také jednoduché.

História pozná desiatky prípadov, kedy vladár použil taktiku nenávisti, či nevraživosti. Nie je tu miesto rozoberať konkrétne dôvody každej z nich, no motív je často jeden. Zakryť svoju neschopnosť a tým upevniť svoju slabnúcu moc.

 Štátna moc upaľovala bosorky, prijímala drakonické zákony, ktoré podporovali otroctvo, likvidovala opozíciu, zabíjala ľudí, ktorí sa postavili na odpor, zavierala ich do gulagov.

Na to, aby to mohli dlhodobo robiť, potrebovali vzájomnú nevraživosť a nenávisť medzi ľuďmi, ktorú výdatne rozdúchavali.

„Bosorky vás urieknu a vaša krava prestane dávať mlieko.“

„Černoch nie je človek, keď ho nebudete mať na reťazi, v noci vás zabije.“

„Žida sú vinní za stav v akom Nemecko je. Ich nenažranosť. Oni sú ten dôvod.“

„Socializmus si rozvracať nedáme, s takými reakcionármi sa rýchlo vyrovnáme.“

 Bolo vlastne lepšou správou, ak ľudia udávali svojich blížnych pre majetkový zisk. Tou horšou správou bolo, ak to robili z ideového presvedčenia.

 Vírus SARS Cov2 vrazil do našej spoločnosti akoby znenazdajky, akoby náhodou. Kto však málinko študoval vývoj spoločnosti a ekonomické súvislosti, kto venoval troška času štúdiu vývoja peňazí a menových systémov, musí tušiť, že sa deje niečo nekalé. Stačí si pozrieť vývoj ceny zlata od momentu, kedy v roku 1971 nadobro dolár opustil aj ten posledný háčik, ktorým sa držal zlata. Od tohto momentu začalo nevídané kvantitatívne uvoľňovanie. V roku 1971 stála jedna trójska unca približne 40 USD, dnes je to blízko 2000 USD. Keďže za gram zlata si kúpite presne to isté, čo ste si zaň kúpili pred 1000 rokmi zrejme si položíte otázku.

„Kam, sakra, hodnota mojej práce zmizla?“

Odpoveď je veľmi jednoduchá. V bezodnej diere štátneho rozpočtu.

 Štáty monopolizovali menu a vydali sa na cestu nezodpovedného lúpežníka. Ako povedal R.Reagan:

„Vláda je ako batoľa: Nenásytná pri príjmoch a nezodpovedná pri výdajoch.“

Súčasný systém štátu proste stráca MOC. (a, samozrejme, ZMYSEL).

 Toto nie je možné dlhodobo udržať. Lenže čo treba spraviť, aby sme jasného pôvodcu tohto prúseru neidentifikovali a nevysporiadali sa s ním?

Priniesť nebezpečenstvo, postaviť sa do úlohy ochrancu a vyvolať v ľuďoch vzájomnú nevraživosť až nenávisť. Pretože nenávisť nie je nič iné, iba STRACH.

 Otázka, či sa im podarí „nezaočkovaných“ označiť ako najväčším problémom prečo sa nedarí s chorobou vysporiadať, či sa im podarí v „zaočkovaných“ ľuďoch vyvolať dojem, že za mŕtvymi na zmutovaný vírus je postoj "nezaočkovaných", či sa im podarí vyvolať takú náladu v spoločnosti, že tá sa bude prizerať, ako  sa zvyšujú drakonické opatrenia voči posledným individualitám predstavujúcim osobnú Slobodu, či sa im podarí vyvolať dostatočný strach, ktorým ľudia znenávidia svoju Slobodu a pre každého, čo im bude hovoriť o tom, že Sloboda je tá najsvätejšia vec, budú požadovať v lepšom prípade gulag, či v horšom trest smrti, je práve otázkou, na ktorú dajú odpoveď najbližšie mesiace.

 Lenže pozor!, tam sa to nekončí. Vladár nikdy nekončí vtedy, keď sa vysporiada s „rizikovou“ skupinou. Je to iba začiatok. Ak pripustíme, aby prišla o Slobodu jedna skupina, príde o Slobodu aj druhá.

„Lov sa mi páčil dovtedy, kým nelovili mňa.“ Dúfať, že mňa loviť nebudú je naivné tak, ako myslieť si, že pekné brunety prdia nočnú oblohu.

 S bosorkami, otrokmi, Židmi, či reakcionármi sa im to podarilo. Stále však verím v to, že zdanie, že sa im to darí čím ďalej, tým ťažšie, je reálne. Predikovať však ďalší vývoj je nad moje sily.

Prečo to však politik potrebuje robiť, prečo potrebuje moc, čo za tým je?, je zbytočné snažiť sa pochopiť. Málokedy, ak vôbec sa mi podarí nahliadnuť do temných zákutí ubolenej mysle.