Nový online kurz my.flou - Návrat k telu
Pozrieť kurz

Ostrakizácia

Dajme tomu, pre predstavenie a namodelovanie si situácie pre potreby tejto úvahy, že existuje jedinec, ktorý si najme vraha, zaplatí mu aby niekoho zabil a predpokladajme, že tento nájomný vrah svoj čin vykoná aj dokoná. Otázke viny, či neviny som sa venoval v staršej úvahe na mojom blogu. Preto si dovolím viac o tom nepísať. Cieľom tohto článku je poukázať na zásadný rozdiel medzi nazeraním na trest v spoločnosti tak, ako ju poznáme dnes a v spoločnosti slobodnej, v anarcho-kapitalizme.

Trest, reakcia v súčasnej spoločnosti.

Tak ako je samotná vražda trestným činom podľa zákona so svojou sadzbou trestu, tak je v dnešnom právnom poriadku trestným činom aj objednanie vraždy (zvyčajne sa jedná o paragraf „úkladnej vraždy“, či trestného činu vraždy v štádiu prípravy). Za objednanie vraždy hrozí trestný postih vo forme odňatia slobody so stanovenými rokmi daného trestu. Dôsledky: Štát na daniach zoberie každému produktívnemu jedincovi 67% z hodnoty jeho práce. Teda z každého eura si zoberie 67 eurocentov. Inak povedané z každej tisícky, ktorú má zamestnávateľ pre pracovníka pripravenú, môže pracovník na zlepšenie svojej situácie podľa vlastného uváženia použiť iba 330 €.

Čo to znamená? Peniaze už štát má. Ako ich použije je vlastne jedno, lebo často ich použije tak, ako by ich daňový poplatník nepoužil. Okrídlená veta hovorí: Štát môže použiť prostriedky vybrané na daniach iba dvoma spôsobmi:
-tak, ako by ich použil aj daňový poplatník, v tom prípade je štát iba zbytočný a drahý prostredník
-tak, ako by ich daňový poplatník nepoužil, potom je štát iba zlodej, ktorý znemožňuje človeku plniť si vlastné preferencie.

Teda či z nich postaví nový chodník, alebo kultúrny dom, alebo nové národné tenisové centrum, alebo ich dá na prevádzku väzenia je jedno, lebo daňový poplatník prostriedky už nemá, teda nemôže nijako meniť priority či zasahovať do rozdeľovania. Alokácia prostriedkov štátu sa deje úplne bez ekonomickej kalkulácie, pretože úradník nemá ani šajn, kam by svoje prostriedky dali konkrétni ľudia keby im ich štát nezobral (čím by vyjadrovali svoje preferencie), teda nevie ani zhodnotiť efektivitu ich použitia.

Prečo je to tak zásadné?

No preto, že odpoveď na otázku či má ísť objednávateľ vraždy do väzenia na náklady daňového poplatníka je čisto v oblasti emócie. Rozhodovanie jednotlivca-platcu dane- je úplne oprostené od ekonomickej kalkulácie, ktorá je jedným z absolútne zásadných parametrov rozhodovania jedinca. Dať do basy objednávateľa vraždy? Jednoznačne áno, pretože sa mi to nepáči. A nestojí ma to navyše ani cent... a ani cent sa mi nevráti na účet, ak by som bol proti. Inak povedané: Na náklady za aplikáciu Vášho morálneho rebríčka sa skladajú aj tí, ktorí majú hodnotový rebríček postavený inak a bez donucovacieho násilia by na tieto náklady neprispeli.

Ako sa na to pozerá anarcho-kapitalizmus

Jediným prípustným trestom činu bez obete je tzv. ostrakizácia, teda vylúčenie zo spoločnosti, ignorovanie, zrušenie interakcie.  (prečo je obeť vraždy obeťou vraha a nie objednávateľa som sa zaberal práve v spomenutom článku). Ostrakizovať môžem človeka, ktorého chcem. Je to na mojom rozhodnutí, ale musím rátať s reakciou spoločnosti, či s konzekvenciami, ktoré sú spojené s mojím rozhodnutím. Napr. ak sa rozhodnem ostrakizovať suseda, nemusím ho zdraviť, nemusím sa s ním rozprávať, keď mu horí dom nemusím mu pomáhať, keď nie je doma a ja vidím, ako mu niekto vykráda dom, iba otočím hlavou atď... Zároveň však musím rátať s tým, že aj ja budem mať nejaké nevýhody z daného stavu, že aj ja sa musím pripraviť na nejakú ujmu, ktorú dopredu nedokážem presne zadefinovať. Viem ju iba, aj to nepresne, odhadnúť.

Rozdiel oproti súčasnému stavu je v tom, že za svoju ostrakizáciu ponesiem zároveň súvisiace náklady ja a presne o to ide!

To je ten zásadný rozdiel. Predstavme si teda, že objednávateľ vraždy je miestny výrobca chladničiek. Ak sa dozviem o tom, že si objednal dokonanú vraždu svojej manželky a ak sa táto informácia stane verejne známou, okolitá spoločnosť môže reagovať ostrakizáciou. Jeho zamestnanci môžu dať hromadnú výpoveď, lebo jeho čin sa nezhoduje s ich morálkou. Aj keby sa mu podarilo zamestnať iných ľudí, spotrebitelia jeho výrobky nebudú kupovať. Ostrakizovaný majiteľ fabriky samozrejme môže presunúť výrobu inam a cieľovú skupinu spotrebiteľov vyhľadať inde, ale vždy sa bude jednať  o dodatočné náklady a nevýhodnejší trh. Ak by to bol trh výhodnejší presťahoval by sa aj bez ostrakizácie. Navyše nikdy nebude vedieť, či po postavení fabriky niekde mimo pôvodného územia nepríde nejaký jeho bývalý zamestnanec, alebo spotrebiteľ do nového pôsobiska a zničí mu obchod aj tam tým, že bude nových spotrebiteľov informovať o jeho zločine.

Ako bude riešiť voľný trh všeobecnú informovanosť o určitých prehreškoch by bolo iba nepodarenou špekuláciou. Ale môže to byť napríklad tak, ako sú dnes hodnotené produkty. Zákazníci by nepísali iba recenzie na produkt ale aj na majiteľa fabriky. Investícia na presťahovanie výroby a zmenu spotrebiteľského územia je teda veľmi vysoká, nevýhodná a neistá. Daný človek je potrestaný ostrakizáciou. Ostrakizovať sa dá ale aj naopak. Nemusí to byť odmietanie jeho výrobku, môže to byť odmietanie poskytnutia služby. Je jedno v akom vzťahu príde k ignorovaniu „vinníka“. Či je ignorovanie vo vzťahu dodávateľ-spotrebiteľ, alebo vo vzťahu spotrebiteľ dodávateľ. Ponúkajúci-dopytujúci, alebo dopytujúci-ponúkajúci.

Toto všetko sa udiať môže, ale aj nemusí. A to preto, že jestvuje ekonomická kalkulácia.

Ak teda vieme, že daný majiteľ fabriky na výrobu chladničiek objednal vraždu môžeme ho ostrakizovať, ale aj nemusíme. Všetko záleží na tom, ako je v našom rebríčku postavená nájomná vražda. Akýkoľvek trest formou ostrakizácie totiž poškodí nielen ostrakizovaného, ale aj ostrakizujúcich. Ak som zamestnanec fabriky tak dám výpoveď ak je na mojom rebríčku čin majiteľa fabriky nezlučiteľný s mojimi hodnotami napriek tomu, že stratím všetky výhody zo zamestnania. Ak je ale moje pohodlie na mojom hodnotovom rebríčku vyššie ako negatívny pocit z činu majiteľa, zostávam v práci. To isté ako spotrebiteľ.

Ak je čin majiteľa natoľko odsúdeniahodný, že som ochotný strpieť stratu svojho pohodlia danú tým, že jeho výrobky sú v pomere cena-kvalita jednými z najlepších, potom jeho výrobky budem bojkotovať, priplatím si za podobný výrobok od iného výrobcu viac. Ak majú všetky výhody z nákupu jeho výrobku pre mňa vyššiu hodnotu ako negatíva jeho činu, ktoré zhodnotím, potom naďalej jeho výrobky kupujem.

Je to hrozne jednoduché. A to isté ako človek ponúkajúci službu. Ak je môj morálny rebríček nastavený tak, že má pre mňa morálny princíp vyššiu hodnotu ako moje pohodlie, ktoré si môžem zabezpečiť zo zisku po predaji, či poskytnutí služby tak odmietnem zarobiť tým, že prijmem platbu od „zločinca“ za obsluhu. Ak je vidina môjho zárobku a zlepšenia si svojho pohodlia hodnotovo vyššia ako môj morálny princíp tak ho obslúžim a prijmem platbu.

Toto je to skutočné, naozajstné vyjadrenie nášho morálneho rebríčka.

Ak svojim konaním, ktorým odsudzujeme daný čin utrpíme aj my, znamená to, že naša morálka je zameraná viac na etiku chovania ako na materiálne výhody. Ak naša ujma z ostrakizácie nie je pre nás akceptovateľná, znamená to, že naše výhody sú nadradené morálnemu odsúdeniu daného činu.
V systéme daní a štátu nás náš morálny posudok nič nestojí, preto nie je skutočným vyjadrením našich hodnôt. Náklady na väznenie  vinníka sú rozdelené na všetkých občanov štátu a navyše štát nevráti dane v prípade, že vinníka neodsúdi. V systéme slobodnej spoločnosti má prejav našich morálnych hodnôt dopad primárne na človeka, ktorý sa akokoľvek rozhodne. Naše morálne odsúdenie má pre nás negatívne dôsledky a ak ich akceptujeme, znamená to, že etika je pre nás viac ako materiálne výhody.

Ak nie je bojkot výrobkov daného zločinca, alebo ak nie sú problémy s hľadaním nových zamestnancov tak výrazné, že majiteľ fabriky sa musí presťahovať a môže zostať, je to výraz morálnych hodnôt jednotlivcov v spoločnosti.

Neexistuje žiadny vyšší princíp, na základe ktorého by sme vedeli porovnať rôzne rozhodnutia jedincov v spoločnosti a súdiť ich rozhodnutie.

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prihláste sa na odber noviniek

Súhlasím so spracovaním osobných údajov.
Tento web využíva súbory cookies. Prehliadaním webu súhlasíte s ich používaním.
© 2021 Univerzita Vedomého Života, n.o.