Pohľad na špirálu zboku sme si už nakreslili a ľudí pomiatol natoľko, že vytvorili pyramídu hierarchie. Ľudia, ktorý tento omyl rozpoznali, sa rozhodli pozrieť na prúdenie živy z iného uhla pohľadu. Keď sa  na špirálu pozrieme zvrchu, uvidíme toto:

Takýto obrazec sa nám podobá na kruh a v kruhu sa cítime oveľa rovnocennejšie. V kruhu nevidno, kto koho vedie, nie je tam nadradený a tým pádom ani podradený. Na prvý pohľad sme narazili na riešenie.

V tejto chvíli však prichádza k ilúzii číslo dva.

Tá je dnes oveľa obľúbenejšia a dokonca ju niektoré skupiny pokladajú za pokrokovú, ktorá pomôže vybudovať spravodlivú spoločnosť. Kruh však tiež nie je riešenie. Snahy o vybudovanie spoločenstiev založených na akýchsi poradných kruhoch sa zvrhávajú do idealistického zovšeobecňovania, kde nie je zodpovednosť adresná. V našej krajine sme zažili komunistickú diktatúru a tá nám ukázala, aké je škodlivé schovávať sa za verejný záujem, či rozhodnutia Ústredného výboru. Kto dnes by vedel objektívne ukázať prstom na konkrétneho jedinca, čo povraždil ľudí v päťdesiatych rokoch diktatúry proletariátu? Ani priamo v tej dobe to nikto nedokázal určiť.

Ilúzia o tom, že spoločnosť sa spravuje akýmisi „radami starších“ alebo „kruhovými poradami“ je možno ešte škodlivejšia ako pyramída práve kvôli tej ilúzii (v súčasnosti je to zdanie toho, že štát je riadený parlamentom). Vyvolaním pocitu, že o správe vecí verejných rozhoduje nejaká širšia „rada zodpovedných“ je veľmi efektívnym nástrojom na zahmlievanie, či dokonca rozptýlenie adresnej zodpovednosti. Poskytuje to úkryt skutočne vplyvným ľuďom, ktorí si vlastne môžu robiť, čo chcú. Pokiaľ veci fungujú uspokojivo, či dokonca úspešne, aj tak žnú pochvalu osobnosti, čo dokážu najviac vytŕčať. Naopak v prípade, keď systém krachuje, vedúce osobnosti krčia plecami a ukazujú prstom na spoločenskú zodpovednosť. Vrcholom trpkosti arogantného výsmechu je, keď sa v súčasnosti poukazuje na konkrétne pochybenia a zodpovední politici „smečujú“, že to voliči môžu za to, lebo si zvolili do parlamentu neschopných alebo dokonca zlodejov.

Nie, drahí priatelia, je to inak.

Spravovanie akejkoľvek spoločnosti sa delí na rôzne tématické okruhy. Z nich sa tvoria konkrétne projekty, ktoré preberajú do správy adresne pomenované osobnosti. Ony preberajú aj osobnú zodpovednosť so všetkými dôsledkami, ktoré z ich činnosti vyplývajú.

Spoločenská zodpovednosť neexistuje!

Nielen to. Na základe tohto obludného slovného spojenia sa vykonalo v histórii ľudstva už niekoľko viac, či menej úspešných pokusov o genocídu.

Napriek tomu, kruhové porady sú dôležité a majú svoju úlohu. Aj rada starších, či národná rada alebo ľudové zhromaždenie, správna rada a nech sa to už kadejako nazve, má svoje nezastupiteľné miesto v spravovaní každého spoločenského projektu, nech sa jedná o rodinu, podnikanie, korporáciu, či štát. Treba ich len správne používať.

„Správna rada“ (Porada v kruhu) môže slúžiť na dve hraničné situácie:

1. Ladenie – zoznamovanie sa navzájom a hľadanie spoločných zámerov, či vytváranie záujmových skupín. Z takéhoto kruhu vzchádzajú spojenia, ktoré sa následne organizujú do spoločného podniku. Tu sa rozhoduje o spoločnom zámere, dlhodobých cieľoch. Po takomto stretnutí sa odpájajú tí, ktorí sa nevedeli zhodnúť a ostatní vytvárajú konkrétne pracovné skupiny (výber riadiacich osobností). Takýto kruh je vhodný pre obdobie, kedy hľadáme rovnako alebo podobne zameraných jednotlivcov, projekty, podniky na posilnenie, rozšírenie našich vlastných záujmov. Tiež je na mieste zasadnutie kruhu, keď už zabehnuté spoločenstvo hľadá nové strategické ciele alebo vchádza do novej epochy, pri ktorej treba robiť radikálne zmeny v spoločnom smerovaní.
2. Dokonanie – hraničné rozhodnutia, ktoré treba robiť v čase ohrozenia životaschopnosti spoločenstva. Malo by ísť o:
   1. vonkajšie ohrozenie, doslova napadnutie vonkajším nepriateľom. V kruhu sa rozhoduje o osude spoločenstva, čo môže byť aj vyhlásenie vojny a následný výber vojvodcu, ktorý sa na čas vojny stáva neobmedzeným vládcom. Samozrejme, okrem vojny sú aj iné vonkajšie ohrozenia. Choroby, živelné pohromy a podobne. Iba kruh môže rozhodnúť, ako na vonkajšiu hrozbu zareaguje spoločenstvo a vybrať pracovnú skupinu, ktorá zabezpečí uskutočnenie spätnej odpovede.
   1. vnútorné ohrozenie, hroziaci rozklad záškodníkom vo vnútri spoločenstva. V kruhu sa rozhoduje o sporoch, ktoré sa nedajú zmieriť v rámci zúčastnených strán ani pomocou rozhodcu. Jedna zo sporných strán si „postavila hlavu“ a odmieta prijať akékoľvek iné rozhodnutie okrem vlastnej žiadosti, s ktorou však opačná strana nesúhlasí. Takýto stav môže postupne spôsobiť rozklad spoločenstva intrigami. „Poškodená strana“, teda tá, ktorá cíti krivdu a prijíma rozsudok len preto, lebo musí, sa stáva chorým ohnivkom reťaze. Jej pocit krivdy bude provokovať k odplate a to je pre spoločnosť ako rakovina. Preto v takom prípade, kedy sporné strany nevedia prísť k zmierujúcemu vyrovnaniu a neprijímajú ani príkaz rozhodcu, kruh rozhodne o tom, ktorá strana spoločenstvo musí opustiť. Všimnime si, že kruh v takomto prípade nerozhoduje o tom, kto je v práve. Na tom vôbec nezáleží. (V takomto prípade „správna rada“ sleduje, ako sa kto zachoval pri zmierujúcich pokusoch, akým spôsobom strany prijímali, či odmietali rozhodcu.) Rozhoduje o tom, kto má dôveru ostatných a ostáva a kto ju svojou neschopnosťou sa zmieriť stráca a musí spoločenstvo opustiť. Vo väčších spoločenstvách sa môže v kruhu rozhodovať nie len o vylúčení, ale iba o opustení funkcie, či iného spoločenského postavenia, pričom členstvo v komunite môže ostať.

Po zasadnutí kruhu v prípade bodu 1. sa menujú vedúce osobnosti, ktorým sa uloží zodpovednosť za vybrané témy a v prípade bodu 2 sa po a) rozhodne o celospoločenskej reakcii na vonkajšie ohrozenie, menujú sa vedúce osobnosti za vybranú spätnú odpoveď alebo po b) sa rozhodne, kto spoločenstvo opúšťa a menujú sa osobnosti, ktoré vylúčených nahrádzajú.

Viac sa v kruhu riešiť nedá. Kruh má rovnakú vlastnosť ako pyramída v tom, že sa  nikam nehýbe. Stojí a točí sa dokola. (Snažiť sa organizovať denný život kruhovými zasadnutiami končí ako úmorné dohadovanie, ktoré na koniec aj tak nedospeje k všeobecne uspokojivej dohode.)

Diktát väčšiny, pokiaľ sa vyžaduje násilím, je len obyčajná tyrania a nezáleží na jej prívlastku. Tyrania väčšiny je rovnako tyrania, ako tyrania diktátora.