Pôsobnosť hmatného poľa

Naše najhutnejšie pole, ktoré nám v tejto dobe a spoločnosti berie najviac pozornosti je hmatné. Pre absenciu zručnosti rozjímania (meditácie) sme v ňom tak trochu aj uväznení.

Hmatné pole a jeho pôsobnosť môžeme zobraziť v dvoch rovinách. Prvá rovina nám pomenováva spravovanie nášho tela a zdrojov, s čím súvisí aj domov a majetok. Táto rovina vysvetlenia však často naráža na nezrozumiteľnosť.

Preto navrhujem, aby sme si hmatnú úroveň predstavili ako spravovanie všetkého, na čo má dosah rozum (mozog). Lepšie povedané používame a vieme rozoznať v tejto úrovni také nástroje a zdroje, ktoré dokážeme vnímať šiestimi hmatnými čuvmi (v hovorovom jazyku zmyslami), ktoré rozum vyhodnocuje. Tu vidíme už jasný pokrok v náuke o životospráve nášho tela. Naše telo nie je ohraničené kožou, ako vykladajú niektoré náuky, ale tvorí ho všetko, čo sa nám dostane na dosah šiestich čuvov. To je už zaujímavá predstava, že?

Zhrňme si čuvy trochu svojským spôsobom. Predstavíme si ich ako tri párové orgány:

• Cit a hmat.
• Zrak a sluch
• Čuch a chuť

Tieto tri párové orgány sa nám starajú o pozorovanie a prieskum oblasti vo sfére vplyvu nášho hmatného tela. Celkovo je teda čuvov šesť. Tri z nich sú vonkajšie:

• Cit
• Zrak
• Čuch

A tri z nich vnútorné:

• Hmat
• Sluch
• Chuť

Vonkajšie čuvy overujú hranice nášho hmatného poľa a upozorňujú na blížiace sa riziká alebo naopak na blížiace sa žiadúce potreby.

Vnútorné čuvy overujú mieru pôsobenia prijímaného vplyvu z okolia na naše hmatné telo.

Čuvy sú párové, čo znamená, že zrak sa dopĺňa so sluchom, čuch s chuťou, cit s hmatom a vedia sa navzájom nahradiť. Prienik ich spoločných vnemov dáva veľmi jasný obraz o ich pozorovanej oblasti. Keď chceme sústrediť pozornosť len na jeden z nich, pomáha stišovanie druhého.

• Cit a hmat nám prinášajú komplexný obraz o vibráciách okolia. Keď sa stiahneme do izolácie od okolia (intimita), lepšie preciťujeme dotyk a keď neutralizujeme hmatové vnemy (napríklad nerušivým komfortom odevu alebo nahotou) lepšie preciťujeme, prebúdzame predtuchy toho, čo prichádza alebo potuchy toho, čo sa udialo v našom okolí.
• Zrak a sluch poskytujú komplexný obraz o priestore. Keď privrieme oči, lepšie počujeme. Keď stíšime zvuky v okolí, lepšie vidíme.
• Čuch a chuť poskytujú komplexný obraz o výžive. Keď si zapcháme nos, lepšie vnímame chuť a keď zavrieme ústa, silnejšie sa ponárame do vône.

Asi budete so mnou súhlasiť, že pri prvej „vydarenej“ dvojici sa musíme pristaviť. Ako sa hovorí „chyba lávky“ našej súčasnej „doby temna“ v oblasti vzdelania o vlastnej bytosti.

Napriek nášmu vedomostnému hladu, budeme však v tejto kapitole struční.

Pole pôsobnosti citu a hmatu zahŕňa okolnosti a nezabúdajme, že medzi okolnosti sa ráta aj rozmer času. Cit, ako vonkajší čuv registruje vzdialenejšie okolnosti a to aj v prípade časovej následnosti. Jednoducho máme k dispozícii schopnosť predtuchy, ktorá nás upozorňuje na vibrácie udalostí, ktoré by na nás mohli mať ničivý alebo podporný účinok a ešte len k nám prichádzajú. Nie len priestorom, ale aj časom. Rovnako vieme používať potuchy, čo znamená, že cítime vibráciu udalosti, ktorá sa na danom mieste už stala v prípade, že by pre nás tá zostatková sila mohla mať ničivý alebo podporný účinok. (Malá perlička. Všimli ste si v našom hovorovom jazyku takýto zvrat: Čo sa tu stalo? Nemám potuchy!) Túto schopnosť má každý jedinec, len ju nielen že nerozvíjame, ale máme to dokonca aj zakázané. Kto sa o to pokúša, zožne vo väčšinovej spoločnosti minimálne posmech. Samozrejme, cit sa dá rozvíjať a zušľachťovať rovnako ako ostatné a rovnako sa jeho citlivosť odlišuje nielen medzi živočíšnymi druhmi, ale aj medzi jednotlivcami toho istého druhu. Pomocou citu sa tiež vieme napojiť na citové pole iného jedinca a cítiť jeho náladu, či rozrušenie. Citové pole jednotlivca sa vždy prepája s citovým poľom prostredia a skupiny v ňom. Niektoré školy tento spoločný citový rámec nazývajú „egregor“. Nerobme však okolo toho mágiu. Rovnako sa prepájame aj so smradom nášho okolia a naše vlastné pachy sa miešajú s okolím a tieto spoločné pachy potom čucháme. Nepotrebujeme im hľadať nejaké magické názvy, že?

Zvláštnosťou citového poľa je však to, že je to prvý dotyk hmatnej úrovne s vyššou citovou.

Okrem toho, že vníma vzdialenejšie okolnosti v čase a priestore (oveľa vzdialenejšie ako napríklad dokáže zrak), slúži tým zároveň aj ako akési premostenie vnemov z vyššej úrovne vnímania do nižšej. Nie je to vôbec náhoda, pretože, ako sme si spomenieme v nasledujúcej časti, citová úroveň dokáže čas a priestor vnímať a pozorovať z rôznych uhlov pohľadu bez obmedzení v pohybe tam – späť, hore – dole atď.

Keď si predstavíme rôzne úrovne vnímania ako vrstvy citlivosti, niečo ako šupky cibule, môžeme si uložiť hmatné čuvy nasledovne ako na obrázku 2.

Z obrázka č.2 nám chce vyplynúť, že do našej citlivosti vnemy prenikajú postupne, respektíve môžu prenikať postupne, pokiaľ budeme dostatočne citliví a pozorní. Samozrejme, takáto extrémna citlivosť nie je cieľom. Je to presne to isté, ako s ostatnými životnými nárokmi. Nie každý spôsob života vyžaduje rovnakú citlivosť aj mieru pozornosti.

V prípade ak sa však pozrieme na tú najvyššiu úroveň pozorovacej citlivosti, udalosti k nám prenikajú nejakým takýmto spôsobom:

1. Najskôr cítime daný obraz predtuchou/potuchou blížiacej sa vibrácie
2. Zrakom prijmeme konkrétnejšiu informáciu v podobe obrazu
3. Čuchom analyzujeme biochemické zložene prichádzajúceho deja
4. Hmatom prijímame informáciu o sile a smere prichádzajúceho poľa
5. Sluchom prijmeme melódiu/smer a intenzitu deja
6. Chuťou dokonávame overovanie fyzikálno - chemického zloženia, či nás posilní alebo oslabí.

Pripomína sa ešte drobná poznámka k hmatu. V našej náuke nevnímame hmat len ako schopnosť rozpoznať mechanický dotyk na koži. Je to aj vnímanie tepla, chladu, vlhkosti, sucha, tlaku v ovzduší a iné zdanlivo na diaľku vnemy z prostredia, ktoré sa však nachádzajú v bezprostrednej blízkosti a čase s našim telom a nie sú pozorovateľné ostatnými čuvmi.

Samozrejme, ide o ideálnu postupnosť a v praxi sa bežne stretávame, že jednotlivé čuvy sa preskočia, či obídu. Práve preto ich mám šesť, aby sme sa čo najviac vyhli neočakávaným zmenám prostredia.

Uvedieme si príklad, pri ktorom cítim, že „niečo tu nie je v poriadku“ a skôr, ako si uvedomím svišťanie predmetu, vrazí mi plnou silou do hlavy. V tejto situácii môžeme vyhodnotiť, že sme cítili správne, no neskoro a dej bol taký rýchly (alebo mimo dosah daného čuvu), že sme ho nedokázali zaregistrovať zrakom.  Pre čuchové vnemy nemal dostatočne intenzívny prejav, no na hmate dal o sebe vedieť nesmiernou intenzitou. Sluchom sme ho zaregistrovali len v poslednej chvíli a ku chuti sa našťastie nedostal. Aj keď boľavý, ale úspešný obranný proces. Predmet sa nedostal dnu. Áno, možno sa teraz ironicky usmievame, ale treba si uvedomiť, že naše telo má naozaj dokonalé ochranné mechanizmy a len našim spôsobom života sme si zapríčinili ich radikálnu degeneráciu. Preto naši súkmeňovci tak často padajú do banálnych pascí matky prírody, ktorým sa aj tie najjednoduchšie zvieratká vedia vyhnúť. Už sme sa „zhumpľovali“ tak hlboko, že ani len to počasie nevieme vycítiť vopred. O tom sme však už hovorili - „škoda lávky...“

Príroda je však založená na zdieľaní a tak je u každého tvora vytvorená rovnaká šanca sa ubrániť vonkajším ohrozeniam, ako obranné mechanizmy preľstiť, či inak prekonať. Preto sa mozog stará o neprestávajúci rozvoj a zlepšovanie obranných aj útočných premyslených postupov. Sám sa pri tom rozvíja a vylepšuje.

Dôležitá zmienka, ktorú by sme si mohli uvedomiť je to, že keď pozorovaná udalosť svojou intenzitou vibrácie poškodí náš čuv, nekompromisne preniká ďalej a nakoniec usmrcuje. Preto je dôležité zachovať si citlivosť čuvov, aby sme sa takýmto dejom skôr vyhli, ako s nimi súperili.

Mohli by sme ukončiť kapitolu, no stále nemáme dosť.

Nad šiestimi čuvmi ešte niekto bdie. Prijíma ich vnemy a vyhodnocuje. Je to jeho výsosť ROZUM. Mozog je nástroj rozumu a ten je v jemnohmotnej podobe. Rozum vibruje na vyššom kmitočte, ako mozog, a preto dokáže mozog prežiť. Rozum je ten, ktorý mozog utišuje v spánkovom režime. Mozog sa obrodzuje počas odpočinku, no rozum ostáva bdieť. Je činný aj v citovom poli našej osobnosti. Tam sa tvoria počiatky vzorcov, ktorými sa riadime. Rozum ich tam načítava a ukladá do svojej pamäte, ktorá jestvuje mimo mozog.

Preto všetky vnemy, ktoré šesť čuvov zaznamenáva, prechádzajú skrze mozog do pozornosti rozumu a ten priraďuje prijaté vibráce do obrazov, ktoré sú vopred pripravené vzorcami citového poľa. Tie, čo sa nehodia, jednoducho voľne prepúšťa alebo dokonca nasilu vytláča ako nežiadúci odpad. Už to poznáme z náuky Rozoznanie skutočnosti a vieme, že rozum na svoje upratovanie používa päť krokov obrany. Tak sa deje, že svet, ktorý vidíme, nie je skutočný. Je to len výsledok vzorcov osobnosti, ktoré sú ako formičky zapĺňané prijateľnými vonkajšími prúdmi hmoty. Ľudovo povedané, vnímame len to, čo si sami vyberáme.

Samozrejme, prirodzená žiara sa nedá len tak ľahko odbiť. Sú prúdy, ktorým sa rozum nedokáže vyhnúť a ani ich vytlačiť, či inak sa im ubrániť. To sú okamihy takzvaných „katarzných zážitkov“. V okamihu, kedy žiara okolitých vibrácií prerazí hranice rozumom stanovených obrazov, sa naša osobnosť ocitá v chaose. Už vieme z náuky Rozpoznanie skutočnosti, že každý skutočný chaos je predsieňou zmeny, ktorá musí nastať, pretože z obrazov rozumu sa stalo väzenie. Rozumové obrazy by preto mali byť pružné a ľahko sa prispôsobovať a pretvárať. Pružnosť rozumových obrazov dosiahneme výhradne pravidleným  rozjímacím cvičením (meditáciou).

Je dôležité si zapamätať! Obrazy, o ktorých si myslíme, že prijímame ich podobu z okolia, sú dávno vytvorené v citovom poli našej osobnosti a okolité prúdy hmoty ich buď vypĺňajú alebo sa voľne prevlnia mimo našu pozornosť.

Preto čarodejníci s takou istotou tvrdia, že celý svet je len ilúzia a to čo vidíš, cítiš, počuješ je domnienka. Tento jav má veľa dôsledkov aj v liečebnej praxi a budeme ho často využívať pri náprave duševných porúch.