Vstupenky Spájame sa pre deti
Kúpiť

Úžasná cesta objavovania

Argument legislatívou je veľmi ošemetná vec.

Alebo skôr by som povedal, že taký argument je neplatný.

Že prečo?

Nuž preto, že akonáhle argumentujem legislatívou a poviem, že zabíjať sa nesmie, lebo je to zakázané, automaticky hovorím, že arizácia židovského majetku je v poriadku, pretože bola legálna.

Áno, dá sa tomu vyhnúť napríklad tým, že poviem, že ten zákon o arizácii už neplatí. Principiálne to ale nič neznamená, lebo zákaz zabíjania platil v Nemecku zároveň so zákonom o arizácii.

Ešte stále môžem obhájiť svoj argument legislatívou tým, že zabíjanie je nielen nelegálne, ale zároveň nemorálne, ale že arizácia síce legálna bola, ale bola nemorálna.

Tu ale mením cestu a jadro argumentu. Prechádzam totiž z legislatívy do morálky a v podstate hovorím toto:
So zákonom o zákaze zabíjania súhlasím a je dobrý, preto, že je (podľa mňa) morálny, a zákon o arizácii je zlý zákon, pretože (podľa mňa) je nemorálny.

Lenže zákon o arizácii bol morálny pre tých, čo arizovali.

Tak teda ako to je?

Je to tak, že neexistuje dobrý, alebo zlý zákon, ale iba zákon, ktorý je, alebo nie je v súlade s našim hodnotovým rebríčkom.

Teda ak daný zákon je v súlade s našou morálkou je dobrý, a ak je s ňou v rozpore je zlý.

Na základe Subjektívnej teórie hodnôt a nemožnosti interpersonálneho porovnávania už vieme, že nie je možné tieto rebríčky medzi jednotlivými osobami porovnávať, inak povedané: O našom rebríčku vieme, že je správny pre nás, ale nemáme ani šajn, či je dobrý aj pre niekoho iného, pretože všetky porovnávania činíme výsostne iba a len na základe našich subjektívnych hodnôt.

Aj morálka spoločnosti nie je ani tak morálkou spoločnosti, ako skôr morálkou jednotlivcov, ktorí na základe toho, že ich hodnoty na podstatných miestach sa zhodujú, vytvorili spoločnosť.

Jedná sa samozrejme o zhodu v podstatných stupňoch daného rebríčka, preto napríklad môžu spoločenstvo tvoriť ľudia, ktorí odmietajú zabíjanie iných ľudí, ale niektorí sú vegáni, iní vegetariáni a iní karnisti, pretože zabíjanie zvierat nie je u nich na tak dôležitom stupni, aby to bol dôvod odmietnuť spoločnosť ľudí iného názoru, ktorí sa však zhodujú na dôležitejších hodnotách.

Vieme teda, že ľudia sa riadia podľa vlastných hodnotových rebríčkov.

Tu prichádza k jednej z najúžasnejších a najčarovnejších záhad. Morálka jednotlivca zrazu rozlišuje, či principiálne nemorálny čin koná Jano, alebo Jožo. Inak povedané Jednotlivec, alebo Štát.

Jano príde za vami a povie vám, aby ste zabili Jura z marketingového, lebo keď ho nezabijete, zabije on vás. Tento čin je zrejme nemorálny pre  väčšina ľudí. Vyhlásenie vojny založené na tom istom princípe však väčšina vníma inak.

Ak má Jano malotraktor, ale nechce sa s ním deliť a nechce ho nikomu požičať, tak jeho krádež a poskytnutie iným ľuďom by väčšina z nás považovala za nemorálne, nie tak vyvlastnenie pozemku pod diaľnicou.

Pozorujem Jana, ktorý má problémy uživiť sa. Chcem mu pomôcť a tak sa v noci vlámem do baráku svojho suseda a ukradnem mu z jeho peňaženky 1000€. Následne, na druhý deň ich podám Janovi a ten mi so slzami v očiach poďakuje. Zase, zrejme veľa ľudí bude tento môj čin pokladať za amorálny, nie tak povinné sociálne odvody.

Niekto ku mne príde a povie mi, aby som mu na šesť hodím denne odovzdal dieťa, že on s ním bude robiť čo uzná za vhodné a po tých hodinách mi ho zase vráti. Ak mu ho dobrovoľne neodovzdám, potom mi ho násilím unesie a možno ho už nikdy v živote neuvidím. Nemorálny a odporný čin, nie však pri povinnej školskej dochádzke

Lúpežník ma v noci prepadne v tmavej uličke a vyžiada si odo mňa peňaženku. Ja ju mu, z dôvodu strachu o svoj život, odovzdám. Toto bude asi naozaj väčšina ľudí považovať za nemorálne. Nie tak štátne dane, ktoré štátu síce odovzdám, ale nie preto (vo väčšine prípadov), že chcem, ale preto, že sa bojím o svoj život, ktorý by určite stratil na úrovni, ak by som dane odmietol zaplatiť.

Áno, môže niekto namietať, že štát z daní stavia nejaké stavby, alebo poskytuje nejaké služby, ktoré iným ľuďom prinášajú prospech. Ale to aj lúpežník si kúpi na druhý deň za moje peniaze rožok od pekára, či mäso od mäsiara, alebo víno od vinára, čím prinesie daným ľuďom prospech.

Náš morálny rebríček môžeme korektne ohýbať podľa situácie. Teda podľa toho, kedy sa to deje.

Napríklad je morálne zabiť niekoho, pokiaľ nás tento ohrozuje na živote a keby sme ho nezabili, tak zabije on nás. Alebo ak nás niekto okráda môžeme ho násilím spacifikovať.

Tu pomáha napríklad odmietnutie agresívneho násilia, ale povolenie obranného násilia.

No v uvedených prípadoch vyššie dochádza k úžasnému stavu mysle, kedy náš morálny hodnotový rebríček dokážeme ohýbať nie z pohľadu toho, kedy sa to deje, ale KTO to robí.

Teda napríklad Jano nesmie nikoho okrádať, ale Jožo to (za nezmenenej situácie) robiť môže.

Škoda, že neviem nájsť ten kreslený vtip, ktorý to úžasne vystihuje, no aspoň ho popíšem:
Existuje škatuľa, ktorá zázračne mení nemorálne činy (krádež, lúpež, únos, vydieranie, šikanovanie) na morálne činy.

Tá škatuľa sa volá: Volebná urna.

Neprijmite tento úzus. Vydajte sa so mnou na úžasnú cestu objavovania rozporov.

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prihláste sa na odber noviniek

Súhlasím so spracovaním osobných údajov.
Tento web využíva súbory cookies. Prehliadaním webu súhlasíte s ich používaním.
© 2023 Vedomý život, s.r.o.