Akosi sme si zvykli, že keď sme zamestnaní, alebo podnikáme, tak nám zo zárobku odchádza priamo do štátu, okrem iných poplatkov, aj zdravotné, či sociálne poistenie. Nieže sme si iba zvykli na to, že to odchádza, ale aj na to, že to voláme „poistenie“.

Tento orwellovský newspeak tu už máme tak dlho, že ho berieme ako samozrejmosť a prijali ho, aj keď je to úplný nezmysel a zároveň dehonestuje samotný význam slova „poistenie“, čím sa dosahuje ďalšie pomiešanie pojmov v zmysle „vojna je mier a mier je vojna“.

Určite ste viacerí už vypĺňali dotazník pri návrhu na poistnú zmluvu komerčnej poisťovne.

Či to bola životná poistka, alebo poistka na dom, či na auto, alebo ste sa iba chceli pripoistiť, aby ste mali v prípade hospitalizácie samostatnú izbu. Ja som to vypĺňal viackrát aj pre deti.

Samotný návrh zmluvy má niekoľko strán a (samozrejme záleží od poisťovne) dotazník, ktorý skúma zdravotný stav má tri strany. V ňom sa poisťovňa pýta, koľko vážim, koľko meriam. Ak som nad určitú normu, vyžiada si poisťovňa aktuálne vyjadrenie lekára, či som zdravý. Pýta sa či fajčím, pijem, ak odpoviem áno tak sa ma spýta na množstvo. Pýta sa, či beriem drogy. Ďalej ju zaujímajú moje aktuálne choroby, ktoré mám, čím trpím, či beriem nejaké lieky, alebo nejakú podpornú liečbu. Či chodím na ožarovanie, či som niekedy v minulosti nejakou chorobou trpel a pýta sa ma aj na liečebné postupy, ak poviem, že som na chorobu trpel a tá choroba je zrovna v zozname pre poisťovňu zaujímavých chorôb.

Ďalej sa ma pýta, či prevádzkujem nejaké športy a ak áno, aký druh a ak rizikové potom sa pýta ako často. Poisťovňu zaujíma aj rodinná anamnéza. Či sa v mojej rodine vyskytol vysoký tlak, cukrovka, mozgová príhoda, srdcový infarkt. Ak priznám, že áno, dotazník sa pýta na vek rodiča, kedy sa to stalo a či to bola smrteľná udalosť. Pýta sa na vek v ktorom rodičia umreli a tak ďalej, a tak podobne. Ako píšem rozsah otázok je závislý na poisťovni. V zásade sa však príliš veľmi nelíšia.

Ale čo je zaujímavé, jedna vec ich vôbec nezaujíma – výška platu.

Na základe tohto dotazníku poisťovňa so mnou zmluvu podpíše, alebo nepodpíše, prípadne upraví poistnú sumu a pokojne sa môže stať, že za rovnakú zmluvu ja platím 100€ mesačne a moje (prípadné) dvojča bude platiť 80€.

Spomínate si, kedy sa vás to pýtala zdravotná poisťovňa pri povinných odvodoch? Naopak, jediná vec, ktorú zaujíma túto poisťovňu je presne tá vec, ktorá nezaujíma komerčné poisťovne – výška platu.

Pre poisťovňu pri povinných odvodoch je úplne šumafuk, či ste fajčiar, alkoholik, narkoman, či sa potápate, alebo ste parašutista, či extrémny zjazdár. Či sa práve neliečite na nejakú smrteľnú chorobu, alebo či obaja Vaši rodičia nezomreli v tridsiatke na srdcový infarkt skombinovaný s rozsiahlou rakovinou pečene.

Jediné, čo ich zaujíma je plat a percentá z neho si prevedie na svoj účet.

Preto je logické, že pre danú poisťovňu musí byť zároveň šumafuk, či ste zaočkovaný proti Covidu, alebo nie.

Covid nie je ničím špeciálna choroba, ktorá by sa nejakým spôsobom mala odlišovať od akýchkoľvek iných rizikových faktorov, ktoré poisťovňu nezaujímajú.

Preto je argument o vyšších platbách v prípade neprijatia vakcíny neplatný.

                                                                               ****

Neviditeľný negatívny dôsledok zdravotnej dane

F.A. Hayek vo svojom diele vysvetľoval, prečo je sociálne poistenie, ktoré na druhej strane zabezpečuje nárok človeka zo štátu prijímať podporu, pre daného človeka nevýhodné.

Pred tým, ako štát prevzal na svoje plecia starostlivosť o sociálne slabých, boli títo ľudia odkázaní na charitu. Vo veľa prípadoch to bolo objektívne. Zdravotná indispozícia ľudí neumožňovala pracovať, no v skupine, ktorá potrebovala podporu sa nachádzali aj ľudia, ktorí pracovať mohli (v zmysle bez zdravotných obmedzení), ale proste v nejakú dobu nemali to šťastie a potrebovali preklenúť čas, medzi stavom bez práce a stavom, keď si prácu nájdu. Tento čas im pomáhala preklenúť charita.

Žiť z milodarov ale zvyčajne pre zdravého človeka nie je nič príjemné. Pocit zlyhania a závislosti na milosrdnom človeku je tak nepríjemný, že využívateľ charity sa snaží všetkou silou sa z tejto situácie dostať, a čím skôr sa závislosti na charite zbaviť. Aj z tohto dôvodu sa v hovorovej reči vyskytoval pojem „žobračenka“, ktorý si so sebou čiastočne ťahal negatívne konotácie.

V momente, keď štát na seba zobral zodpovednosť za sociálnu podporu ľudí krytú cez povinné sociálne odvody, spravil zo „žobračenky“ NÁROK.

Pri nároku sú ale pocity úplne iné. Ak mám na niečo nárok, potom na to mám nárok. Ostatní ľudia sú mi povinní toto platiť, tým pádom pociťujem ako krivdu prípad, kedy dávky nedostanem a pocit poníženia sa zmení na pocit ukrivdenia. Tento pocit má za následok nie snahu o zmenenie vlastnej situácie, ale zotrvanie v danej situácii a dožadovania sa svojho nároku.

Prečo to píšem? Zdravotná daň je totiž to isté.

Skúste si predstaviť, že podpíšete zmluvu, kde vyplníte, že ste nefajčiar. V prípade vašej smrti (alebo ochorenia spôsobeného fajčením), keď poisťovňa príde na to, že ste neskôr začali fajčiť, tak vám zamietne poistné plnenie pre vašu rodinu, (alebo krytie nákladov na liečbu). V tom prípade bolo ale platenie poistného úplne zbytočné.

Začnete napriek tejto vedomosti fajčiť, alebo nie?

A ak áno, neoznámite to svojej poisťovni, aby zmenila zmluvné podmienky a samozrejme mesačné poplatky?

V takomto prípade, buď siahnete hlbšie do kapsy, alebo jednoducho sa budete naďalej snažiť žiť zdravo.

Pri štátnom zdravotnom poistení a odvodoch nemusíte tento problém vôbec riešiť. Keďže sa vás na to poisťovňa nepýta, nemusíte sa báť že nepríde k plneniu.

Pre to je platenie povinných odvodov „zdravotná daň“ a ako taká nemá s poistným spoločné skoro nič.