Súčasné spoločenské zriadenie je postavené na veľmi mylnom základe. Aj keď nám dejiny ukazujú tento omyl veľmi jasne, nedarí sa ho odhaliť. Je to preto, lebo čelní predstavitelia zriadenia určite nepoznajú definíciu šialenstva, ktorá sa autorsky asi prisudzuje Einsteinovi:

„Šialenstvo je opakovať tú istú vec tisíckrát po sebe a očakávať pritom vždy iný výsledok.“

Omyl súčasnej spoločnosti je, že sa stále a opakovane snaží budovať spoločnosť v podstate na feudálnom princípe. Už veľa krát sa takýto systém zrútil a opäť sa vybudoval do svojej vrcholovej podoby, aby sa opäť zrútil. Áno, zrúti sa aj súčasné zriadenie.

Zriadenie, ktoré je založené na tom, že existuje elita, ktorá si vynucuje poslušnosť  n á s i l í m, nemôže inak dopadnúť, pretože tlak vyvoláva protitlak a je otázka času, kedy to krachne.

My už vieme z Rozpoznania skutočnosti, ako začať žiť v súlade s Tromi zákonmi spravodlivosti a hneď prvý zákon hovorí, že „Mám hodnotu rovnakú ako všetci ostatní“. Z týchto pravidiel vyvstalo aj „Špirálové riadenie spoločnosti“, ktoré si budeme rozoberať v nasledujúcich článkoch.

No vráťme sa k omylu. Ako vznikol a čo je jeho podstatou?

Aj tí, ktorí vytvorili túto kalváriu sa dívali na prirodzený pohyb živy po špirále, ibaže ich uhol pohľadu bol priúzky. Preto sa im zazdalo, že živa vytvára pyramídu.

Z tohto aj keď jednoduchého, no fatálneho omylu vznikol predpoklad, že ten, kto je hore, je nadradený. Zároveň si niektorí šikovníci odvodili, že dostať sa hore sa dá aj priamejšou cestou a netreba sa zabávať krúžením po dráhe špirály. Nebolo ďaleko od „skvelého“ nápadu štverať sa po cudzom chrbte. Odrazu miesto trpezlivého kráčania vpred, sa ľahťikári snažili dostať HORE! Tak začali vznikať ozajstné živé pyramídy z ľudských osobností, kde základňu tvoria tí najúbohejší, ktorí na svojich pleciach nesú všetkých ostatných.

Na jej vrchole síce stojí najvyššie postavený „pandrláčik“, no čo sa týka duševného pokroku, neurobil ani najmenší posun. Veď sa len lepšie pozrite, kde sa vlastne nachádza.

Nielenže sa jeho dielo zrúti, ale skutočný pokrok vôbec neurobil. Celá jeho kompánia stojí na mieste. Je úplne jedno ako dlho im vzostup ich pyramídy trvá a aké nástroje na to používajú. Všetko to padne a ocitnú sa tam, kde začínali.

Pyramída padá vždy len z dvoch dôvodov.

Prvý je trochu magický. Jedná sa o zásah Tvorivého vedomia. Táto zákonitosť je zdrojom veľkého poznania a ľudia duchovne vyspelí ju často využívajú pre svoj osoh. V podstate to často podávame tak, že „strácame len to, čo nepotrebujeme“ alebo „rúca sa len to, čo je zle postavené alebo sa stavať vôbec nemalo.“ Znie to ale príliš romanticky. Vedecky by sme mohli povedať, že pokiaľ pyramída dosiahne vyššie poschodie špirály, narazí naň. Osobnosť na vrchole môže dokonca na okamih aj uvidieť, čo sa tam nachádza, no nedosiahne na to, pretože celá stavba pod ním pod ťarchou nárazu havaruje. Takýmto spôsobom „osvietení“ jedinci  sa pokúšajú znovu stavbu opakovať, aby sa dostali do vyššieho stavu, ale opakovane sa im stavba zrúti. Ide vždy o krátkodobý zážitok, ktorého dosiahnutie je ešte k tomu závislé od iných osobností alebo od nástrojov, či pomôcok. Pokojne nimi môžu byť aj drogy. Je totiž obrovský rozdiel medzi „dovidieť do vyššieho stavu vedomia“ a „dozrieť do vyššieho stavu vedomia“. Pomocou pyramídy sa naozaj dá dovidieť, no DOZRIEŤ môžeme len postupom po špirále. (O skratkách duchovného rozvoja pomocou divotvorných bylín – drog – pojednávame v tretej časti náuky „Rozpoznanie prebudenia“.)

Druhý dôvod na pád pyramídy je už ľahko uhádnuteľný. Ide proste o zle postavenú stavbu. Závislosť je jediným lepidlom, ktoré drží časti pokope a preto stratou predmetu závislosti sa stráca aj súdržnosť. Postaviť pevnú pyramídu si vyžaduje naozajstnú zručnosť ovládať moc a schopnosť udržiavať účastníkov v nepretržitom pocite strachu alebo túžby až baženia. Nie každému sa to podarí.

V pyramíde ide o primitívny cudzopasnícky prístup k zdieľaniu a ten právom desí každého, kto ho okúsil. Niet sa čo čudovať, že strach je tam najsilnejšou a skoro jedinou hybnou silou. Prečo strach? Pretože sú všetci zúčastnení na sebe závislí. Odchod kohokoľvek môže narušiť aj tak krehkú štruktúru. Pán na vrchole robí všetko preto, aby nalákal čo najviac nosičov a samozrejme tiež aby ich za akúkoľvek cenu udržal v pyramíde. Aj pomocou vydierania, nátlaku, hrozieb. Odchod podriadených je zvyšovaním rizika pádu pyramídy. Zároveň si treba uvedomiť, že pokiaľ sa chce „vzor“ na vrchole pyramídy kamkoľvek pohnúť, je závislý na pohybe jedincov pod ním. Bez nich sa nevie nikam dostať. Preto v pyramídovej štruktúre sa zabraňuje odchodu jej členom. Kladú sa prekážky slobodným rozhodnutiam. Tam si jednoducho nemôže každý robiť, čo chce. Násilie, hrozby a útlak je prirodzenou súčasťou tejto spoločenskej štruktúry. V takomto zriadení pochopiteľne vnímame diktátorov ako hrozbu. Sú to ľudia, ktorí nám stoja na pleciach a na ich pôsobení záleží, či nás tie plecia budú neznesiteľne bolieť alebo si nejako tú ťarchu dokážeme rozložiť a strpieť. Presne tak.

V pyramídovej štruktúre sa bremena nemôžeme zbaviť, môžeme ho iba znesiteľne strpieť.

Preto túžime dostať sa na vrchol, kde niet žiadneho bremena. Až na vrchole však zistíme, že na pleciach síce nikoho nemáme, no náš pohyb, pokrok a vývoj je priamo závislý do všetkých tých úbožiakov pod nami a to tiež nie je závideniahodná situácia.

V pyramíde človek buď podozrievavo zazerá na každého vedúceho, pretože má odôvodnený pocit, že ho nesie na vlastných pleciach alebo je stále nespokojný so svojim podriadeným, pretože má oprávnenú obavu o vlastnú rovnováhu.

Pyramídová sústava je v priamom rozpore s každým z Troch zákonov spravodlivosti.

Súčasné štáty sú priami dediči bývalých monarchií a proste sme ešte nedozreli na všetko poznanie, ktoré by nám umožnilo zbaviť sa zastaraných postojov a nezmyselných “zákonov“, ktoré nakoniec pri akomkoľvek pokuse o spravodlivé vedenie privedú zúčastnených do nevoľníctva. Na pyramídovej stavbe je založený feudalizmus a všetky od neho odvodené sústavy. Je úplne jedno, ako sa v minulosti nazývali – otrokárstvo, monarchia, fašizmus, komunizmus a dokonca je úplne jedno, že dnes sa nazýva „demokracia“. V skutočnosti môžeme vidieť, že sa jedná vždy zatiaľ iba o vládu elity, aj keď zvolenej, nad poddanými skupinami. Koniec koncov, aký je rozdiel medzi slovom „zvolený“ a „vyvolený“? Žiadny! Takže, ak si to zameníme, jednoducho povieme, že dnes vládnu vyvolení nad tými ostatnými a to sa už riadne podobá na starý dobrý feudalizmus. Aj keď raz za nejaké obdobie si môžu poddaní zvoliť pána, stále je to pán a nezvoliť si vôbec sa jednoducho nedá. Tí, ktorí sa tak rozhodnú, sa považujú za vyvrheľov alebo nezodpovedných. Nevybrať si vôbec nie je považované za voľbu a to je konečné odhalenie feudálneho spôsobu riadenia spoločnosti. Na tomto systéme vzostúpili a padli všetky doteraz známe veľké civilizácie – egyptská, grécka, rímska a padne aj tá súčasná. Spravodlivé zriadenia boli pohltené alebo zničené, ale aj planéta bola na začiatku svojho vývoja nehostinným prostredím plným pekelných ohňov a síry a pozrime sa okolo seba, do akej krásy sa vyvinula. Rovnako to tak môže byť aj s našou kultúrou. Na počiatku horda zverov so zvieracími pudmi a nízkym súcitom sa napokon rozvinie do súcitnej spravodlivej spoločnosti, ktorá rozvážne spravuje pozemský raj.

Reakcia na túto slepú uličku bola zmena uhla pohľadu na riadenie spoločnosti, no zrodil sa ďalší fatálny omyl. O ňom si povieme v nasledujúcom pokračovaní s názvom "Špirála, či kruh?"