Festival Poznania - 22.-24. júl 2022 
kúpiť lístok

Pasca na čarodejníka

I.

„Takto sedel môj otec v roku, keď som odchádzal na školu do ďalekého mesta.“ Popod nos zahundral Michal Sielnický. Užíval si starú drevenú lavicu vystavenú slnku na priečelí domu blízko brehu rieky Nitry. Dom stál na samote a ktovie, v ktorom období sa z tohto miesta samota stala. Na opačnom brehu vyrastala z rovnej zeme obec, ktorá tiež už obcou dávno prestala byť. Dnes je z nej nitrianska mestská časť Horné Krškany a veru ani sám Sielnický by nenašiel ďalšieho pamätníka, ktorý si spomína na časy, v ktorých boli Krškany dedinou. Starý biskup ostal sám ako jediný dedič majetku svojich rodičov a svoj rodný domček nepredal. Rok po roku si doň ukladal každý ušetrený grošík v podobe jeho renovácie a vkusných doplnkov. Nakoniec vznikol veľmi pekný vidiecky dom, vhodný snáď i na dovolenku mešťanov, no nebol v nijak lukratívnom prostredí. Nitra je na slovenské pomery veľké mesto a pohltala veľa obcí vo svojom okolí. Sielnického dom preto stojí v priemyselnom predmestí. Našťastie, ešte neprilákal susedov v podobe obchodných, či výrobných firiem a na tomto brehu rieky to veru bol jediný dom vôbec. Nenápadne ukrytý medzi stromami tíško kvočal ako súčasť parku. Viedla k nemu prístupová cesta, ktorá sa napájala na poľnohospodárske betónové cesty, ťahajúce sa pomedzi širokánske polia, aby sa nakoniec vliali do hlavnej hradskej v susednej obci Janíkovce. Z nich sa tiež pomaly stávala prímestská oblasť, no skôr zameraná na rodinné domy. Takou širokou obchádzkou sa musel domáci pán dostať domov v prípade, ak jediný most ponad rieku Nitru v Horných Krškanoch bol zavretý. Sielnický nikdy bližšie nezisťoval, prečo sa tak deje. Vedel iba, že ho vlastní súkromná firma a tá si naň nainštalovala rampu. Odpozoroval, že v pracovné dni je otvorená, no cez víkend už automaticky šiel z opačného smeru od Janíkoviec. Druhý most bol o pár kilometrov ďalej od mesta v ďalšej bývalej dedine Dolné Krškany, no autom sa od tej strany k svojmu domu nevedel dostať. Viedla k nemu iba cyklotrasa a peší chodník. Možno práve tieto dve nezjazdné cestičky, ktoré mu viedli pár metrov od jeho brány spôsobili, že domčeku ostalo privilégium malebného tichého sídla na pokojnom brehu starodávneho vodného toku. Kus prírody pre rekreujúcich sa občanov. Starý biskup však z tohto daru aj tak upodozrieval pána boha. Aj keď sa prostredie zmenilo na nepoznanie a rekonštrukcie  rovnako zapôsobili aj na dom, Sielnický si tu vždy pripadal ako doma. Pravdu povediac, už si ani pôvodný obraz príliš dobre nepamätal.

Dom využíval len mimo vykurovacej sezóny, ale zbudoval si ho tak, aby sa doň na dôchodku mohol nasťahovať celoročne. O tom práve dumal. Dôchodok. Aj kňazi naň majú nárok, aj keď by sa to na prvý pohľad nezdalo. Každým dňom sa mu jeho rozhodnutie zhmotňovalo viac a viac, až pokým sa nezačalo rozplývať kvôli tomu skazene príťažlivému pohanskému čarodejníkovi. Od prípadu zitkinej vnučky mu ten drzáň prekopal život a nie len plány na odpočinok. Možno sa ním kňaz nechal počarovať, veď prečo inak by ho začal volať na tieto „tajné“ stretnutia až tak často, že si do rodičovského domu pána Sielnického mašíroval pohanský šaman skoro každý druhý týždeň. Aj dnes tu veru biskup nerozjíma sám. Na popoludňajšom slniečku sa s ním vyhrieva aj hala bala odetý muž v zrelých stredných rokoch a bafká si pri tom fajku. Dokonca má o múr domu opretú čarodejnícku palicu povyrezávanú akýmisi záhadnými znakmi.

Sielnický vystrel chrbát v sede a vzdychol si.

„Keby vtedy otec tušili, že zo mňa bude kňaz...“ obrátil pohľad na bafkajúceho Velisa. „... a že sa napokon skamarátim s černokňažníkom bohvieakej mágie pohanskej...“

Velis sa uchechtol a pokrčil plecami.

„Tak ti treba, ty starý havran.“

Biskup si náznakom odpľul a tiež sa ticho zasmial. Nevedel o tom, že by takéto spojenie medzi katolíckym kňazom, členom Kongregácie pre náuku viery a pohanským mágom niekde inde v Európe ešte bolo schválené svätou cirkvou, aj keď iba veľmi interne...no vlastne tajne. Samozrejme, že vymietači mali veľa informátorov alebo študijných zdrojov zo všetkých možných kultúr a náboženstiev, ale o spolupráci, kde sa pohanský šaman podieľal priamo na práci kňaza, ešte nepočul. Vlastne o tejto spolupráci ani počuť nikto nechcel. Jediný človek, s ktorým o tom Sielnický hovoril, bol arcibiskup Trnavskej diecézy a len od neho mal informáciu, že v tomto čudnom vzťahu môže pokračovať. Zároveň si všimol, že sa Velis dostal „na index“ a vedie sa o ňom dokumentácia. Hlavným prispievateľom do nej, ako inak, bol sám Sielnický. K jeho funkcii exorcistu pribudla práca „tajného agenta“. Na staré kolená si môže vytlačiť vizitku:

„Mons. ThDr. Sielnický, agent 007“.

Bolo by to na posmech, no Velis o tom vedel. Preto si starý pán s ničím starosti nerobil, skôr mu to vzbudzovalo úsmev na perách. Informácie o Velisovi, ktoré podával, sa mu zdali bezcenné, no zato informácie, ktoré jemu podával černokňažník, boli pre kňaza ako diamanty a Velis nimi veru nešetril. Po každom rozhovore s ním si starý pán pripadal obohatený ako po desiatich rokoch praxe. Tento chlapík vedel o démonológii viac, ako ktorýkoľvek kňaz, ktorého biskup poznal. Vzbudzoval v ňom rešpekt nielen pre teóriu. V hlave sa mu stále zobrazoval zážitok, pri ktorom na vlastné oči videl zásah čarodejníka. Ani Zitka, jeho pomocníčka a gazdiná nedala na Velisa dopustiť. Pre ňu to bol človek, ktorý jej vnučku vytrhol z pazúrov diabla a Sielnický bol pri tom.

Preto biskup neváhal dlho, keď bol oslovený primárom psychiatrického oddelenia pre liečbu drogových závislostí. Aj do tohto prípadu sa rozhodol Velisa zasvätiť.

Psychiater bol pobožný konzervatívny katolík. Slúžil vedeckej medicíne, no uvedomoval si, že ľudská duša je tajomstvo, ktoré sa nedá naprávať len pilulkami alebo dôverným rozhovorom. Zároveň bol voľakedy chovancom ústavu Zojkin synovec a tá si vedela získať dôveru ľudí akéhokoľvek vyznania. Podľa primárovho vyjadrenia sa jedna chovankyňa správala spôsobom, ktorý znepokojoval aj skúseného lekára a nemal to srdce poslať ju na iné oddelenie. Horšie však boli tie ostatné záhadné okolnosti. Lekár si ich najprv nespájal dokopy, až Zojka mu vnukla tú myšlienku a či sa vedcovi páčila, či nie, dávala mu jasnú logiku. Preto má Mons. Sielnický nový prípad. Najprv si myslel, že Velisa len vyspovedá a naberie od neho rozumy. Jeho postrehy však ohurovali starého pána natoľko, že si už nevedel predstaviť, ako si s tou situáciou poradí sám. Nakoniec bol ešte aj zvedavý. Tentokrát však o prípade informoval aj kongregáciu. Arcibiskup len prikyvoval a nakoniec sa sám spýtal, či do veci zasvätí aj toho „pohanského čarodeja“. Sielnickému sa začínala pomaly rodiť domnienka, že o jeho spolupráci vedia aj vplyvnejší členovia cirkvi. Posmelený čistým svedomím najprv s Velisom rozobral celú vec teoreticky a až dnes mu ponúkol jeho priamu účasť.

Velisovi sa do toho veľmi nechcelo. Sám mal aj svojich starostí dosť, ale ako mu biskup opisoval udalosti a príznaky chovankyne, pomaly sa aj sám Velis začal ponárať do celej problematiky.

Pri velisovom mlčanlivom váhaní ho skúsil presvedčiť logicky.

„Okrem toho, ja by som tam pôsobil príliš nápadne.“ Nahlas dumal kňaz. „Keby sa rozchýrilo, že si primár psychiatrie zavolal exorcistu, tak by ho navliekli do zvieracej kazajky.“ Velisa však už nebolo treba presviedčať. Bol rozhodnutý. Napriek tomu Sielnický pokračoval.

„Využijeme aj tvoju prax v liečebni, čo máš za sebou. Bude to nenápadné a kryté. Oficiálne tam pôjdeš ako laický terapeut a na psychiatrii sa môže stať čokoľvek. Iba to tam okukni a daj mi správu. Keď to bude vážne, nechám to na oficiálnom postupe. Ty sa stiahneš.“

Velis prikývol. Vyfúkol dym z fajky a šibalsky sa pozrel na Sielnického.

„Čo budem z toho mať? Či len dobrý pocit?“

„Koľko si zapýtaš...“ kňaz znel tak presvedčivo, že Velis nadvihol prekvapením obočie. „...vo vatikánskej mene samozrejme.“ To spôsobilo výbuch čarodejníkovho smiechu. Smial sa nahlas a srdečne a stiahol so sebou aj kňaza.

„Budem na telefóne a budem vyčkávať na každý tvoj telefonát. Keď by si sa tam necítil v bezpečí, okamžite odíď. Si krytý Velis, máš moje slovo, že teraz to nie je partizánčina. Si vedome najatý Kongregáciou pre náuku viery...ako poradca.“ Sielnický to hovoril akoby uisťoval sám seba. Velis sa díval do diaľky a nedával najavo, žeby pozorne počúval, skôr sa zaoberal vlastnými myšlienkami.

„Môžeš ma volať Radko.“ Bolo prvé, čo povedal primár psychiatrického oddelenia pre liečbu drogových závislostí vo Veľkom Záluží hneď potom, ako navrhol tykanie. Bezprostredný muž okolo štyridsiatky s veľmi mladistvým vzhľadom, takmer ešte chlapčenským výrazom v tvári. Niekto by mohol pochybovať, že by si takýto človek vedel vybudovať autoritu u svojich podriadených. Velisovi však bol sympatický.

„Ďakujem, Radko. Ja som stále Velis.“ Usmial sa. „Dobre, o tej dievčine viem, čo potrebujem. Povedz mi o tých záhadných okolnostiach, čo ti Zojka spojila s tou babou.“

Sedeli v ordinácii, ktorá však bola zariadená skôr ako domáca pracovňa. Jednoduchý vkusný pracovný stôl, ktorý bol prilepený k stene. Ostatný nábytok tvoril gauč, kreslá a obývačkový sekretár. Na okennej parapete a rovnako tak pod oknom po stranách a kade tade po nábytku rozostavené kvetináče s rôznymi rastlinami. Dokonca aj koberec nebol hnusný, ako to býva na úradoch. Dalo by sa po ňom chodiť aj na boso a Velis si všimol, že primár má obuté len ľahké šľapky. Určite na boso po tom koberci aj chodí. Ako na potvrdenie Velisovho predpokladu, striasol šľapku z ľavej nohy, pokrčil si ju a zasunul pod pravé stehno. Sedel na gauči naozaj ako doma a urobil si pohodičku. Velis oproti nemu v kresle sa tiež viac uvoľnil a preložil si nohu cez nohu.

Radko sa zamyslene pozrel do zeme a spojil si pred vyšpúlenými perami končeky všetkých desiatich prstov.

„No, ja si to ešte stále nespájam do kopy, ale Zojka ma trochu ... no znepokojila. Musím uznať, že pred príchodom Hanky,“ rozšírenými očami pozrel na Velisa „tak sa volá...to som ti povedal.“ Velis len mĺkvo privrel oči na znak súhlasu. „No pred jej príchodom sa nám to proste nedialo. Všetci, ale naozaj všetci majú pravidelne nočné mory. Jeden nám tu dokonca vo sne chodil ako námesačný po ústave. Chytili ho až na bráne, mysleli si, že proste chce odísť z liečby predčasne...no ale v noci?!? Tak sa ho pokúsili zastaviť a neuvedomili si jeho stav. Prišlo aj k fyzickému kontaktu a prebudil sa pri tom. Okamžite prepadol takej psychóze, že napadol strážnika a museli ho krotiť násilím. Dušuje sa, že si vôbec nepamätá, ako sa dostal k bráne a už vôbec netuší, prečo sa pasoval so strážnikom.“ Na chvíľu sa primár odmlčal a zapichol pohľad pre zmenu do stropu.

„No a napokon ja...“ pozrel nesmelo Velisovi priamo do očí a znovu našpúlil pery. „Velis, snáď ma ty pochopíš lepšie, ako by toho boli schopní moji kolegovia...ale ja som v jednu noc...asi tak dva týždne po prijatí Hanky na liečbu, prijal ďalšiu pacientku...chápeš? Reálne som ju prijal. Prišla sem, očakával som ju, aj keď to bolo čudné, že má prísť v noci, ale určite na to bol dôvod. Urobil som všetky úkony, prehliadol som jej tašky, rozprával sa s ňou, uviedol ju do izby, zatiaľ na izolačku, aby sme ostatných nebudili...a...“ nadvihol obočie a ústa sa mu roztiahli do úsmevu, akoby dokončoval pointu dobrého vtipu. „Ráno po nej nebolo ani chýru ani slychu. Ani žiaden zápis, žiadna karta, nič. Nikto o nej nič nevedel a vrátnik prisahal, že nikoho dovnútra nevpúšťal a vraj si od toho posledného prípadu, čo sa tam pobili s tým námesačným dáva sakra pozor.“ S hlbokým povzdychom sa oprel a zaboril chrbát hlboko do gauča. „Velis, prisahal by som, že som to prežil, bolo to skutočné ako tento rozhovor s tebou, ale všetky vonkajšie znaky a dôkazy jednoznačne potvrdzujú, že sa mi to muselo snívať.“

„Kto bola tá pacientka?“ Velis už tušil odpoveď.

„No to je práve to. Pripadalo mi to úplne samozrejmé, dokonca som bol presvedčený, že nám to avízovali už pri príjme Hanky...mala to byť jej mladšia sestra.“ Lekár len zadumane kýval hlavou. „To nebol sen, kurník šopa. Nikomu som to nepovedal, ale keď mi Zojka začala spájať tie nočné mory s tým, čo sa deje s Hankou...“ primár rozhodil rukami, „ja na toto nie som stavaný, Velis. Ja som obyčajný lekár. Najprv som si myslel, že som prepracovaný alebo mám nejakú krízu, začal som sa viac riešiť a premýšľať, či neoslovím nejakého kolegu o pomoc, ale keď vyrukovala Zojka s tým, že tá dievčina je posadnutá a spojila mi s jej prejavmi tie nočné mory, tak aj to svoje som si s tým spojil a vieš...priznám sa...mne sa trochu aj uľavilo...či?“ Radko sa spýtavo dožadoval potvrdenia.

„Myslím, že ti zatiaľ nešibe a môže to súvisieť s ňou.“ Velis stále pokojne sedel v kresle a nedával najavo, že by ho niečo z toho, čo lekár hovorí, prekvapovalo. Asi to vzbudzovalo v Radkovi dôveru.

„Ty fakt prídeš na to, o čo ide?“ pochybovačne sa spýtal primár Velisa.

„Na sto percent. Buď ti potvrdím, že jej šibe a treba postupovať medicínsky a v tom si už odborníkom ty alebo je posadnutá zlým duchom a v tom prípade sme všetci v riadnych sračkách...“ Velisova kamenná tvár odobrala farbu z tej primárovej. Nato sa černokňažník zaškeril a strojene sa zasmial.

„Ale no tááák! Pán doktor, trochu pragmatizmu. Pracujem s takýmito vecami a zatiaľ som tu, aha.“

Radko len nadvihol jedno obočie a pochybovačne pokýval hlavou.

„Keby som nezažil ten nočný príjem, tak nebudem súhlasiť s tým, čo teraz robíme, ale musím sa priznať, že ma to vyplašilo. Ja som naozaj veriaci a verím v boha rovnako ako v diabla a napriek tomu, že hlava to neberie, mám naozaj rešpekt. Spolieham sa na to, že biskup Sielnický je dostatočná autorita na to, aby mňa samého nevyhlásili za blázna, ak sa tu deje niečo, čo je mimo vedecké hranice.“

Velis sa usmial a prikývol. Požiadal o to, aby bol ubytovaný v pacientskom bloku aj keď na samostatnej izbe. Využili na to práve tú samotku, na ktorú mal primár v noci akože prijímať Hankinu sestru. Velis vlastne tiež prišiel až v neskorý večer a pacienti už boli zalezení na izbách. Nikoho nevidel. „Samotka“ bola vlastne príjemná izba s jednou posteľou na jednej strane opretou o stenu. Bol tam tiež jeden písací stôl a dve poličky nad posteľou. Pri päte lôžka stála skriňa na šatstvo. Tou najväčšou výhodou boli vlastné toalety so sprchou. Velisa to potešilo aj keď to bolo napchaté všetko spolu v pomerne malej miestnosti, do ktorej sa vchádzalo z predizby. Chvíľu sa obával, že budú spoločné a to sa mu zdieľať príliš nechcelo. Pred tým, ako sa Radko rozlúčil, ešte pripomenul pár technických informácií. Popri nich upozornil, že ráno sa už nestretnú a Velis sa začlení do procesu hneď bez okolkov. Všetci o ňom vedia a pacienti sa na neho dokonca tešia. Radko Velisa vykreslil ako drsného chlapíka z ulice, čo pomáha priamo v teréne a má možno nevyberaný slovník, no o to bohatšie skúsenosti.

„Jo...a ešte drobnosť,“ zastavil sa Radko ešte pri odchode vo dverách, „ale upozorním ťa na to. Bude ťa uvádzať Anežka. Je trochu premotivovaná, prišla zo stáže nedávno zo štátov a no...daj jej šancu. Je to talentovaná psychologička, ale...trochu sa na teba chystá, že si na teba posvieti, tak ju šetri, prosím.“

Velis nadvihol obočie, privrel oči naznak toho že ho to nejako neteší, ale nakoniec pokýval hlavou ako že sa pokúsi robiť, čo bude vidieť. Radko sa stratil v chodbe a Velis za ním konečne zavrel dvere. Otočil sa na svoje nové zázemie a rozhodol sa po sprche hneď uložiť na spánok.

Mal síce pocit, že sa prebudil z driemot, no veľmi rýchlo si uvedomil, že čosi nie je v poriadku. Jeho ruky i nohy sa vznášali vo vzduchu ako v beztiažovom stave. Uvedomil si, že nemá otvorené oči, no napriek tomu akýmsi spôsobom vidí priestor okolo seba. Vnímal ho skrze vlastné žiarenie, možno by sa to dalo považovať za nejaké silové pole, ktoré obklopovalo jeho telo. Skúsil sa otočiť, no nedokázal si ovládať trup ležiaci na posteli a nohy s rukami povievali ako handričky. Bežný človek by možno upadol do paniky, no Velis nebol bežným človekom, odkedy si pamätal. Pár sekúnd však potreboval, aby vyhodnotil situáciu. Tak dlho len preto, lebo sa naozaj prebudil z driemot a neočakával, že sa ocitne v citovom poli. Vlastne ho to potešilo, pretože ešte stále trénoval zručnosti prestúpiť do tohto stavu vedomia a mal v tom zatiaľ riadne medzery. Rozhodol sa, že trochu zaexperimentuje a znovu sa pokúšal pretočiť z chrbta na brucho. Zhodilo ho to vnímaním to hmatného tela a pocítil, ako sa jeho ľavý bok tváre zabára do matraca postele. Neležal teda na chrbte, ako predpokladal, to už bola poloha jeho citového vnímania. Ihneď sa uvoľnil a dovolil, nech ho to vráti späť na vyššiu vibráciu. Samozrejme, došlo mu, že aj údy, ktoré cítil, ako mu vejú vo vzduchu, nie sú skutočné údy. Nachádzal sa na rozhraní hmatného a citového poľa a vnemy sa tu proste miešajú. Velis preto pochopil, že istá časť jeho osobnosti sa stále vníma oblečená do hmatného tela, no zároveň vníma aj citovú širšiu vrstvu. Niečo podobné, ako keď sa človek po dlhšom potopení pod vodou dostane k hladine a vystrčí nad ňu len ústa, aby sa nadýchol.

Čarodejník sa rozhodol pokračovať vo „vyzúvaní“ z tela. Prepájal sa s tými voľne plávajúcimi časťami zdanlivého tela a vystupoval z hmoty, ktorá ležala na boku na matraci. Vonkajší pozorovateľ mohol vidieť len spiaceho muža. Velis upokojoval konštrukčnú myseľ a dokonca aj ten vnútorný zrak zatvoril.

Po nemerateľnej chvíli prišiel obrat. Veľmi podobný mikrospánku. Táto nepostrehnuteľná strata vedomia ho vyhodila do stavu, kde si už plne uvedomoval svoje citové telo. Niektorí ho nazývajú astrálnym. Vznášal sa ním však v dyme. Nemal pocit, že by šlo o nejaký toxický dym z horenia, skôr by to mohla byť tienistá hmla. Nič rozumnejšie mu nenapadlo, ako sa pokúsiť plávať prsia neviditeľnými údmi. Bol presvedčený, že sa niekam dostane, aj keď vlastne vôbec netušil, kam. Po pár záberoch odrazu vypadol z mračna nad mestom a ladným zletom jemne pristál oboma nohami na chodníku nitrianskeho sídliska, v ktorom kedysi pred rokmi naozaj býval.

Poobzeral sa okolo seba. Všade prázdno a ticho. Kvokol si a ruku s vystretými prstami zabodol do chodníka. Prešiel ľahko asfaltom a nabral do plnej dlane zvláštne malé guličky, z ktorých sa tá hmota chodníka skladala. Pripadali mu ako z polystyrénu, drobné a ľahučké.

Velis sa usmial.

„Tak je mi to už jasné...som v živom sne.“

Chvíľu predpokladal, že sa ocitol mimo tela a bude môcť cestovať priestorom, no zatiaľ sa prehupol do skrytého sveta, kde je možné všeličo. Velis bol zručným čarodejníckym tovarišom, čo znamenalo, že keď si zmenu vedomia vyvolal sám, vedel sa celkom slušne orientovať, no iné to bolo, keď bol do skrytého sveta vtiahnutý. Je jasné, že bohovia ho povolali na stretnutie, no nebolo to také jednoduché. Napriek tomu, že je pozvaný, cestu až k ich posolstvu musí nájsť sám. Vystrel sa a porozhliadol. Nuž, čaká ho hlavolam. Rozhodol sa spojiť príjemné s užitočným. Vedel, že v práci so živými snami má ešte rezervy, tak sa rozhodol využiť toto pozvanie aj na nejakú náuku. Určite sa popri nej odhalí aj zámer bohov, pre ktorý ho do tohto sveta pozvali. Bol si istý, že nejde o jeho podvedomie. Žiadne nespracované túžby, či vzdory. Pre ne by tu boli aj herci v podobe ľudí a odohrávali by sa tu nejaké situácie. Nie, nie. Toto je len prázdny priestor, kde sa nachádza aj miesto stretnutia. Nič lepšie mu nenapadlo, ako preskúmať obraz, v ktorom sa ocitol pomocou športového behu. Pustil sa do klusu, užíval si beh a obzeral sa vôkol, či ho niečo upúta. Samozrejme znenazdajky, ako inak, spoza ľavého boku sa k nemu pridal ďalší bežec. Ani nekývol na pozdrav, len sa pridal k nemu rovnakým tempom. Postavu mal trochu pevnejšiu a vlasy zopnuté do dlhého copu, ktorý mu siahal až niekde pod lopatky. Velisovi bolo hneď jasné, že sa stretol so sprievodcom, ani mu nenapadlo, žeby sa jednalo o jeho vlastnú podprahovú projekciu. Rovno to využil a opýtal sa.

„Kde som to?“

Chlapík odpovedal pri behu tak, ako sa odpovedá starému kamošovi, s ktorým športuje pravidelne.

„Vo svojom sne.“ Tu nefunguje bežná komunikácia a aj keď sa otázky kladú úsečne, či neurčito, odpovede bývajú veľmi jasné a zrozumiteľné. Velis sa nikdy nezamýšľal, či je to tým, že odpovedajúci číta ucelenú podobu otázok z podvedomia pýtajúceho sa alebo naopak, pýtajúci načúva ucelenej odpovedi, ktorá sa neodovzdáva verbálne, ale v oveľa komplexnejšom balíku informácií. Preto muž pokračoval vo svojej odpovedi alebo Velis ďalej odpoveď načítaval.

„Vopchaj si palec na nohe do úst.“ Velis tak bez váhania urobil. „Vidíš? Bežíš ďalej, akoby sa nič nestalo a máš palec na nohe v ústach.“ A naozaj, Velis si uvedomil, že ani nespadol, ani sa nepotkol, ale ďalej plynulo beží. Možno by sa tá situácia mala zdať komická, ale tentokrát sa ani jeden z nich nezabával.

„Ty si môj vysnený výmysel?“ Velis si už prestal žužlať palec a ďalej pokračoval v pokluse bez zadychčania.

„Nie, ja som tiež snívajúci, len som vošiel do tvojho snívania.“ Hovoril to nezaujate, akoby sa jednalo o bežnú činnosť a v podstate štandardnú situáciu. Velisa to však zaujalo zo štúdijných dôvodov.

„Vidíš teda to, čo ja? Si vo mne?“

„Nie, každý máme svoj sen a vlastné prostredie.“ Ukázal rukou pred seba a tiež mykol tým smerom bradou. „Čo vidíš pred sebou?“ Velis tam uprel zrak a opísal ulicu, po ktorej bežal a jasnú oblohu s bielymi oblakmi.

„Vidíš a ja mám pred sebou tmavé nočné nebo posiate hviezdami.“

Velis sa znovu zadíval pred seba s snažil sa predstaviť si noc, ale nič sa nezmenilo. Odrazu pocítil, ako sa mu beží ťažšie. Spomenul si na svetoznámu asi najbanálnejšiu otázku ohľadom snívania. Prečo vo sne bežíme tak namáhavo a pomaly a hlavne vtedy, keď utekáme pred niečím nebezpečným. Neváhal a položil ju svojmu novému kamošovi.

„Pretože stojíš na mieste. Ten pohyb vyvolávaš tak, že nohami posúvaš hmotu pod sebou a vyvolávaš tak ilúziu pohybu. Musíš viac zabrať.“ Chlapík si držal tempo a vyzeralo to, že on je už snovo vytrénovaný. Velis sa pozrel na nohy a zabral. Po tejto informácii zmenil pohľad na vzťah medzi nohami a zemou a bol schopný uvedomovať si, že vlastne on poháňa zem pod sebou a sám stojí. Zaujímavé, začal tušiť, že toto uvedomenie je veľmi dôležitým podobenstvom pre oblasť fyziky alebo astrofyziky, ale nemal chuť sa teraz tým zaoberať. Po niekoľkých namáhavých krokoch spozoroval, že návštevník jeho sna zmizol. Nerozrušilo ho to a vrátil pohľad pred seba. Tentokrát sa mu pred očami vyjavil obraz, ktorý už nezapadal do známeho prostredia ulice, po ktorej bežal. Tú nelogicky, ako to už v snoch býva, náhle prerušila drevená ohrada, akú možno vidieť pri provizórnych salašoch. Za ňou sa vlnilo ako zelené more kukuričné pole. Bez zaváhania Velis preskočil pružne ohradu a vrhol sa do zelenej masy. Iba chvíľu si kliesnil cestu rastlinnými údmi, keď ho to vypľulo na čistinu. Stál na nej drevený dom a niekoľko desiatok metrov ďalej sa už začínal les. Dom bol zbitý z dosák a snívajúci nezachycoval jeho detaily. Naopak, miesto toho, aby si ho poobzeral, vkročil priamo doň. Lepšie povedané ocitol sa v ňom. Bola to veľká miestnosť a prvé, čo upútalo pozornosť, boli rozložené stoličky do akéhosi hľadiska, no stáli uprostred miestnosti. Darmo sa Velis obzeral po nejakom javisku. Keď sa priblížil, spozoroval, že oproti stoličkám takmer pri múre bol dlhý stôl, na ktorom stáli rôzne veci a veľký zlatý kalich. Velis sa poobzeral a uvedomil si, že po miestnosti sa prechádzajú ľudia, debatujú medzi sebou a dokonca aj noví vchádzajú. Keď vrátil pohľad k stolu, ktorý už považoval za oltár, pristihol akéhosi chlapíka v sutane, ako berie do rúk kalich a utiera ho látkovou utierkou. Velis si sadol na najbližšiu stoličku a pocítil rozpaky. Vnímal, že sa tu pripravuje vážne zasadnutie, možno obrad a odrazu sa cítil ako votrelec. Oslovil najbližšieho pána.

„Čo sa to tu ide diať?“

Otočil sa na neho chlapík v strednom veku s milým úsmevom.

„Pripravujeme veľké stretnutie, ideme sa radiť.“ Hlas mal veselý a hrejivý.

„...a ja sem patrím?“ začudovane sa Velis opýtal, no uvedomil si, že otázku mohol lepšie formulovať. Skôr, či tu môže ostať, ako malý chlapec na neprístupnom filme v kine.

V tom okamihu Velis otvoril oči. Pocítil ťarchu hmotného tela a zhlboka zastonal.

„Škodááá.“ Vydralo sa mu z úst. „Akoto, že som vypadol? Hm...“

Ležal na posteli a vnímal prebúdzajúce sa telo. Hlavou mu prebiehali myšlienky, ktoré hľadali odpoveď. Buď ho prítomnosť na dôležitom stretnutí tak rozrušila, že ho to ako zvyčajne vyhodilo späť alebo naozaj na to stretnutie ešte nepatril. Bohovia však nerobia nič omylom. Je jasné, že ho pre niečo aspoň uviedli na miesto, ktoré bude čoskoro navštevovať, ak k tomu dozrie.

Pohľadom prešiel po izbe a začal si skladať priestor, čas a okolnosti, do ktorých sa prebudil. Podľa malej izby so stenami natretými bledo zelenou farbou si spomenul, kde je. Posadil sa a nohy spustil z postele na zem. Popri náprotivnej stene bola druhá posteľ, vedľa ktorej stála v rohu skriňa. Roh velisovej strany vypĺňal jednoduchý pracovný stolík bez zásuviek so zasunutou stoličkou. Na viac nábytku v izbe nevyšlo. Medzi posteľami ešte zostal priestor na priechod od dverí k balkónu. Ani balkón nezväčšoval obsah na vyžitie, bol takzvane slepý. Obyvateľ nemal možnosť si na neho ani stúpiť, no stačilo to na odloženie vrecka s potravinami, ktoré si Velis priniesol. Dverami oproti tým balkónovým sa išlo do malej predsienky, ktorá mala na jednej strane vchod do záchoda a na druhej do murovaného sprchovacieho kúta, v ktorom bolo aj umývadlo, takže sa dal použiť aj ako kúpeľňa. Veľmi strohé zariadenie, ktoré bolo tak typické pre psychiatrické liečebne. S nohami na koberci sediac na posteli si zívol a riekol nahlas, možno preto, aby si to sám pred sebou potvrdil.

„Dobré ránko, mladý pánko, ide sa pracovať.“

Vstal a pomaly rozhýbal údy. Skontroloval hodiny a overil si, že má do ôsmej ešte dosť času. Podišiel k dverám a otvoril ich chystajúc sa rovno zamieriť k toalete. Zamrel prekvapením. Nezľakol sa síce, no obraz, ktorý uzrel bol tak nečakaný, že ho uderil do hrude. Za dverami stála mladá žena oblečená v bielom tričku, ktoré presahovalo dĺžkou jej lono, takže slúžilo ako nejaké minišaty. Čierne polodlhé vlasy mala strapaté a kade tade jej odstávali. Postava sa javila ako plnšia, väčšie prsia jej vydúvali skromné oblečko. Ústa mala otvorené a tupým ospalým pohľadom sa dívala na Velisa.

„Pardón...“ vyriekla zachrípnutým hlasom, akoby stále spala.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa opatrne Velis.

„Ja tu som.“ Odpovedala dievčina.

„No to vidím, ale si v mojej izbe.“ Chcel ešte dodať, že je to proti pravidlám, ale cítil, že je to úplne zbytočné. Nebol si istý, či tá baba vôbec vnímala, kde vlastne je. Zamračila sa, pokývala hlavou, poobzerala sa okolo seba.

„Prepáčte..“ brada sa jej začala triasť a dalo sa čakať, že sa rozplače. Velisovi napadlo, ako sa sem dostala žena v abstinenčných príznakoch? Kto ju prijímal? ... čo keď je toto tá Hanka?? Nadychoval sa, že niečo povie, no nestačil. Žena sa prudko otočila a zmätene sa obzerala po malej predsienke, až si pohľadom tipla na vchodové dvere. Tip bol správny. Stisla kľučku a rýchlo sa vyšmykla von. Zavrela za sebou tíško a pár sekúnd Velis zostal stáť. Pohľadom sa nevedel odtrhnúť od ceduľky zavesenej na dverách svojej komnaty, kde bolo nakreslené červené srdiečko. Mykol hlavou a neveriacky sa šiel mrknúť na chodbu. Zastihol ju ešte, ako mizne za rohom smerujúc ku schodom k nižšiemu podlažiu. Nadvihol obočie, sám pre seba si zamrmlal niečo ako „...no to bude deň...“ a šiel si uľaviť na záchod.

Blížil sa k zasadacej miestnosti, keď z ordinácie vybehla mladá žena a Velis intuitívne vycítil že by to mohla byť tá mladá psychologička Anežka. Jej výraz, spôsob chôdze a póza, ktorú si držala predpovedala, že bude rozdrapená ako prezervatív naplnený vodou. Velis sa vo svojom vnútornom obraze zatváril kyslo, no navonok žiaril ako slniečko. Nechcelo sa mu s ňou priečiť.

„Á pán Velis!“ úškrnom naznačovala, že síce háda, ale zároveň si je istá. Velis sa usmial, prikývol a chystal sa niečo povedať, no nečakala na jeho reakciu.

„Som rada, že vás vidím, ako sa darí?“ opätovne mu nedala samozrejme príležitosť na odpoveď a Velis sa o to ani nepokúšal. Rýchlo pokračovala.

„Nebojte, ja vás uvediem a ostanem s vami. Koniec koncov, ešte potrebujem niečo prebrať aj ja...“ a rýchlym tempom sa rútila k dverám zasadačky. Velis jej to dovolil až pokým chytila kľučku. V tom sa ozval a hlasným úsečným štekom ju oslovil, až ňou trhlo.

„Anežka!“

Zostala stáť a prekvapene sa obzrela. Velis urobil ešte jeden nenútený krok a s úsmevom sa jej dlaňou dotkol boku pleca.

„Ďakujem za privítanie a ocením, ak ma uvediete. Pokojne môžete v skupine ostať, dokonca ma bude tešiť, no ubezpečujem vás, že si poradím.“ Tón hlasu aj reč tela a priamy pohľad Anežke stačil. Nemala náladu dostať sa s ním do priamej seče. Zatiaľ. Stačilo jej len sarkasticky súhlasiť.

„Ako si len budete priať, pane.“

Otvoril jej dvere a rukou ju pozval dnu. Sám vstúpil ako posledný a zavrel za sebou.

Uprostred miestnosti boli stoličky usporiadané do kruhu. Velis sa usadil na jednu z nich. Bolo to zvyčajné miesto pre terapeuta a stolička stála tak, že v pozadí mala veľké okno. Z pohľadu ostatných vyzeral ako osvietený guru, čo podporovali prenikajúce lúče slnka z krásneho letného dňa vonku, ktoré obostierali jeho siluetu. Anežke pohotovo priniesol jeden z klientov stoličku a narýchlo ju pridal do kruhu po pravej strane od Velisa blízko ku vchodovým dverám. Ťažko by sa zasunula plnohodnotne do geometrického útvaru, ktorý už bol vytvorený, preto ostala trochu vyčlenená mimo kruhu, tak trochu za chrbtom prísediacich. Velis sa bavil na tej konštelácii a doprial kvalifikovanej psychologičke, nech si užíva pozíciu, do ktorej sa svojim správaním sama pozvala.

Velis si, na všeobecné prekvapenie, vzal hneď úvodné slovo. S úsmevom priznal, že nové prostredie si pýta naladenie a preto poprosil o spoluprácu. Ponúkol spoločné sústredenie. Všetci súhlasili a Anežka sa nezmohla na slovo. Bolo jej asi trápne odchádzať, tak tam sedela s napätým výrazom na tvári, pokým ostatní mali zavreté oči a prechádzali dychovým cvičením. Po pár minútach prešiel Velis na hrdelné zvuky, ktorými postupne uvoľňoval telesné partie od podbruška po hlavu, no už pri hrudníku to mladá pani doktorka vzdala a vyšla z miestnosti. Velis sa úplne odpojil od tohto rušivého vstupu a užíval si prepájanie so skupinou. Keď skončili a zistil, že doktorka je fuč, požiadal jednu z klientiek, aby pre ňu zaskočila.

Po chvíli ju už terapeut skupiny vítal s úsmevom a pozval ju sadnúť si na opustenú stoličku, no Anežka ostala stáť a formálnym spôsobom oznámila, že večer prebehol nečakaný príjem. Ide o ženu, ktorá sa ešte potrebuje aklimatizovať a plne nastúpi do liečebného procesu až zajtra. Nebude to príliš vhodné, lebo bude prebiehať takzvaný A klub. Príde veľa hostí z verejnosti, nová zverenkyňa sa toho nebude zúčastňovať, no snáď bude dosť času na to, aby sa jej ujal „nestor“. „Nestor“ je názov klienta, ktorý si berie pod patronát nového člena komunity, aby mu vysvetlil pravidlá a poukazoval liečebňu. Počas prvého týždňa preberá zodpovednosť za konanie nového zverenca. Je to ťažká a náročná úloha. Anežka vybrala k tomu zhodou okolností aj najstaršieho člena skupiny, ktorému o dva týždne končí trojmesačný liečebný pobyt. Velisovi docvaklo, s kým sa to ráno stretol vo svojej izbe. Mal chuť vedieť trochu viac a vyjadriť aj svoje podozrenie, že ju pristihol pri abstinenčnom príznaku a celkovej dezorientácii, no nechcel tlačiť na pílu. Bol si istý, že by aj náznakom pochybností, či kritiky nejakého postupu kolegyne pred skupinou spôsobil tornádo emócií. Nechal to teda tak. Radšej si to s ňou prejde osamote. Doktorka odišla a keďže stála, nemala potrebu odpratávať po sebe stoličku. Ostala tam akoby ďalej čakala na svojho hosťa.

Išlo o prvý Velisov deň a právom očakával ťažký úvod. Prekonávanie vzdoru. Našťastie, v skupine bola väčšina ľudí, ktorí sa tešili na rozptýlenie a mali radi všetko nové. O nich sa opieral a spoliehal sa, že svojou pozornosťou a ústretovosťou stiahnu aj ostatných. Dnešná skupinová terapia sa mala točiť okolo témy ZMENA. Po prvotnom rozpačitom kolečku otázok a pripomienok, sa Velis pokúšal rozvíriť diskusiu o tom, či si vôbec niekto uvedomuje prvotný význam tohto slova. Na začiatku sa zhodli na tom, ako kto zmenu vníma. Čo to znamená a prečo vôbec niečo ako zmenu treba v živote robiť alebo akceptovať. Nadišiel čas pochopiť posolstvo samotného slova. Nedal sa otráviť unudenými ksichtami, ktoré pokladali všetko v liečebni za otravu a ľahkým humorom s trefnými poznámkami rozjasňoval zadumané tváre ostatných. Po dvadsiatich minútach jedna skupina híkala nadšením a tí ostatní sa usmievali, pokyvkávali uznanlivo hlavami  alebo aspoň sústredene sledovali, čo sa okolo nich deje. Velis často krát čaroslovím, náukou o pôvodnom význame slov, dokázal ľudí ohúriť a vyvolávať silné AHA momenty. Povzbudzoval k vyjadreniam aj tých najschúlenejších a prívetivým humorom ich postupne uvoľňoval. V druhej polovici prvej hodiny už boli zapojení všetci a dokonca si aj občas skákali do reči, čo potrebovali vyjadriť svoj názor. Išlo to naozaj ľahko a Velis miloval ten okamih prepojenia. Už sa mu pekne rysoval aj zajtrajší program v hlave. Nevdojak sa obzrel a zadíval von oknom, aby si overil, či ho môžu absolvovať vonku. Počasie bolo krásne, tak hneď aj nahlas svoj zámer vyslovil, čo sa stretlo s nadšeným potleskom. Nálada bola taká príjemná, že posmelila terapeuta, aby sa pozornosťou upriamil aj na doteraz tichú mladú ženu štíhlej športovej postavy, krátkym účesom a hranatými črtami tváre, sediacej na ľavej strane oproti nemu v kruhu. V úvodnom kole predstavovaní sa klientov využila možnosť nehovoriť a odvtedy ústa neotvorila. Velis ju vnímal, ale dával jej pokoj. Teraz si všimol, že aj jej sa trochu rozjasnila tvár a tak sa  na ňu priamo pozrel a s úsmevom sa jej prihovoril.

„Tak čo, už mi niečo o sebe povieš?“ nadvihla obočie, ale neuhla pohľadom. „Čo ťa sem priviedlo?“

Velis počul odpoveď skôr, ako ju vyriekla. Patrilo to k jeho zručnostiam rozvinutého talentu empatika. Preto nedal najavo žiadnu známku prekvapenia.

„Mne sem láskavo pani doktorka Malíková dovolila prísť na pár dní na skúšku...kvôli mojej sestre.“

Velis prikývol a ihneď sa mu v jeho cvičenom podvedomí skladali vlákna prepojení. Bolo mu jasné, že toto je Hanka a sestra práve prišla.

„Takže nový príjem...“ vyriekol akoby mimochodom. Žena sa usmiala, trochu rozpačito sklopila zrak.

„Tvoja sestra ale nie je bez drog ktovieako dlho, však?“ Velis si už bol istý, že sa rozprávajú o žene, ktorá ho dnes ráno prekvapila v izbe.

„... budem tu s ňou, kým bude treba...“ hovorila ticho ale rozhodne a popri tom kývala hlavou akoby sama sebe pridávala dôraz.

„Jasné, rozumiem.“ Velis sa vrátil pozornosťou do skupiny. Téma sa už začala točiť okolo zajtrajšieho programu a Velisovi spontánne napadla zábavná spoločenská hra, ktorá si vyžadovala prípravu vopred. Obetoval inštrukciám na ňu ostatný čas a podarilo sa mu náladu povzniesť do nadšeného očakávania. V poslednej časti, asi desať minút pred koncom, Velisa prekvapila nová zverenkyňa, ktorá vošla do miestnosti tak ticho a nebadane, že si ju všimol až keď si sadala na stoličku, ktorú mimochodom nikto pred tým neupratal na miesto. Stále čakala na svojho hosťa a dočkala sa. Velis po nej šibol pohľadom a na okamih zaváhal, či ju nechá len tak. Nemala by sa ešte zúčastňovať na spoločnom programe. Také sú pravidlá. Nemal chuť v príjemnej atmosfére, v ktorej sa skupina ocitla, niekoho buzerovať. Keď si porušovanie pravidiel všimne niektorý zo skupiny, bude sa tomu venovať. Skôr nie. Komunita si fičala bez vyrušovania do konca až vyústilo ich stretnutie do záveru.

Velis musel uznať, že má naozaj dosť. Klienti sa ponevierali po miestnosti a upratovali po sebe, kým sa on sám vytratil von a cez vestibul prešiel rovno k východu. Bolo leto a čarodejník nemal vo zvyku časté zmeny oblečenia, či obuvi. Chodil bosý a tak bez akéhokoľvek zdržovania vykročil smerom proti prúdu potoka, ktorý okolo liečebne pretekal. Rozhodol sa ísť po jeho brehu, čo bolo náročnejšie, ako po asfaltovej ceste, ktorá ho lemovala. Nápadne mu táto krajina pripomínala liečebňu v Malej Fatre, kde istý čas pôsobil. Bol by odprisahal, že ešte aj ten vzduch je ostro čerstvý, ako v horách. Aký klenot to našiel za rohom od svojho rodného mesta v nížine.

Tesne okolo potoka bol bujný porast, kríky, mladé náletové stromy a rôzne popínavé rastliny. Narazil však na chodník, čo mu prezradilo, že nie je sám, kto si zamiloval blízkosť zurčiacej vody. Dnes chcel zájsť ďalej, ako zvyčajne. Nájsť si svoje silové miesto, kde bude pravidelne oddychovať. Dnešný živý sen mu možno naznačoval, že by sa mal od toho priestoru vedieť aj oddeliť.

Zatiaľ míňal domy na opačnom brehu, postupoval proti prúdu a predieral sa sem tam aj pichľavým porastom. Konečne našiel voľné miesto bez krovísk a s príjemnou trávou, ktorá mu hladila nohy. Aj breh sa jemne zvažoval k vode a na prvý pohľad bolo jasné, že ide o brod, ktorý sa často využíva. Keď sa Velis  pozrel smerom  po prúde, chvíľu si myslel, že ho šiali zrak. Vodná hladina sa v jednom mieste náhle prerušila. Lepšie zaostril a pochopil, že ide o prudký spád koryta. Vlastne schod, ktorý vytvoril malý vodopádik. Potok mal natoľko silný prúd, že hukot tohto vodopádu splýval s ostatným zurčaním. Ani vidieť ho nemohol skôr, pretože mu v tom bránili rastliny, ktorými sa doteraz predieral. V mieste brodu odhadoval hĺbku vody povyše kolená, no bližšie k spádu sa zdalo, že koryto tvorí hlboká jama. Možno si obyvatelia obce toto miesto vybágrovali na letné kúpacie radovánky. Velis sa s pohľadom k prírodnému kúpalisku práve rozhodoval, či ho využije, keď vnútorným zrakom pocítil vyrušenie z opačného brehu. Otočil tým smerom hlavu a opätovne zamrel podobne ako ráno vo svojej izbe a dokonca aj z rovnakého dôvodu. Na opačnom brehu brodu stála novo prijatá klientka v tom istom tričku, čo jej zahaľovalo lono a teraz bol už Velis presvedčený, že je pod ním nahá. Nemala by sa takto prechádzať po vonku a vôbec, vzhľadom na čerstvý príjem, ona vlastne absolútne nemá čo vonku hľadať. Tentokrát to už tak nechať nemôže a aj keď sa necíti plnohodnotný interný zamestnanec, musí na toto reagovať. Vypliešťala naňho oči a vyzerala dosť labilne. Rozhodol sa preto prejsť k nej na druhý breh. Voda bola ľadová a po niekoľkých krokoch už cítil bolesť v lýtkach a členkoch, ale vzhľadom na okolité teplo letného času mu to nerobilo starosti. Chvíľu ho pozorovala, ako sa k nej brodí a keď bol asi v polovici, pomalým krokom prešla kus po prúde  a sadla si pár metrov od vodopádu s upretým pohľadom do hlbokej vody.

Velis vyskočil na breh a trochu podupal nohami, aby sa mu rozprúdila hrejivá krv. Nechcel ju vyplašiť ani znervózniť a tak sa k nej blížil pomalým krokom. Bez slova si prisadol.

Zadíval sa na rovnaké miesto ako ona.

K napojeniu prišlo spontánne a pomerne rýchlo. Čarodejník pocítil úzkosť a lákavú túžbu ponoriť sa hlboko, hlboko, tak hlboko, že utíchne všetok ruch sveta.

„Keby to tak mohlo skončiť, tak by to bolo super riešenie...ale ono to neskončí.“ Vyriekol tichým hlasom Velis. Nedala najavo, že ho počula. Sedeli tam spolu ticho niekoľko minút. Už by sa aj zdalo, že to ticho sa nikdy nepreruší, keď sa dievčina rozhodla odpovedať.

„Ale skončí.“ Hlas znel chrapľavo a hrubšie, ako v izbe, keď sa ospravedlňovala. Tam znela krehko dievčensky. Teraz to bol hlas vyžitej starej prostitútky. „A bude pokoj...navždy.“

Velis sa pousmial aj vydal akýsi zvuk tichého zachechtania. Obrátil k nej hlavu a zadíval sa na ňu tak, že aj ona sa k nemu otočila. Stretli sa im pohľady.

„Netrep, dievča! Ja som tam bol. Nebudeš tam mať pokoja. Je to tam oveľa desivejšia nočná mora, keď nedokonáš prirodzene, ako si vieš čo len predstaviť.“ Hovoril rozvážne a s úsmevom na perách. Neuverila mu však. Tiež sa uškrnula a s povýšeneckým tónom ho zahriakla.

„Jasné, ďalší hrdina a všehoznalec...múdry jak šalamúnova riť...hovorila moja starká...“ a nečakane si odpľula do vody spôsobom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani starý kočiš.

Velis pocítil napätie v hrdle, akoby sa mu tam usadila guča hlienov. Uvedomil si, že je v styku s veľmi toxickým citovým poľom. Doľahol mu tlak aj na hrudník a nebol schopný vypovedať ani slovko. Už však poznal podobné situácie a rozhodol sa počkať, kým sa zorientuje a aspoň trochu uvoľní. Privrel oči a čakal na obrazy. Zjavili sa mu rýchlo. Videl sestru tejto úbožiačky, ako kričí jej meno, no nerozumel ho a samotná nešťastnica vedľa neho sa mu zobrazila s nadutými ústami plnými vody uprostred vírov mohutných vodných prúdov. Guča v hrdle sa mu uvoľnila a spustil sled slov tak ako mu vznikal v mysli.

„Zanecháš po sebe príliš veľa bolesti. Sestre svojej zbytočne pokrivíš život a vôbec to nie je nutné. Ak sa nebojíš toho desu, čo ťa čaká...a on ťa teda čaká...skús aspoň dať šancu sestre.“ Otvoril oči čakajúc, že mu zrak padne na hladinu vody, ku ktorej mal otočenú hlavu. Namiesto toho uzrel rovno pred sebou len pár centimetrov od vlastnej tváre, škľabiacu sa hnusnú grimasu opuchnutej tváre drogami znivočenej mladej ženy. Mokvajúca pokožka vyvolávala dojem, že je dávno po smrti utopením. Zreničky v očiach doširoka roztvorených boli rozpustené a splývali s bielkami. Naliate gamby otvárali výhľad dovnútra úst, ktorým kraľoval zdurený modrastý jazyk. Zuby boli mastné, pokryté slizom. Chrčala, no nebolo to bolesťou, ale smiechom. Čarodejníkovi okamžite blyslo hlavou, že je to démon – hladný duch, no takto zjavne sa mu v bdelom stave ukazoval veľmi zriedkavo. Musel uznať, že je to desivé, no opanoval sa. Veľmi dobre si uvedomoval, čo by sa mohlo stať, keby si dovolil sa báť.

Utopená tvár sa pokúšala hovoriť, no aj keď to znelo bublavo a odpudivo, dalo sa rozumieť.

„Ja už som mŕŕŕŕŕtva, dááávno mŕŕŕtva...“ zaškrečala nadšením. „Ale ty zdochneš so mnou, pes!“

Velis dvihol ruku a chcel výstražným ukazovákom zvýšiť dôraz svojich nasledujúcich slov. Nestihol však ani otvoriť ústa. Mŕtvola sa mu vrhla na ruku zubami a veru sa do nej riadne zahryzla. Velis pocítil tlak, no nebol taký bolestivý, ako by sa dalo pri zahryznutí čakať. Následne sa trhla spuchlina dozadu a ako pes ho začala ťahať k vode. Ľavačku mal Velis uväznenú v papuli démona a pravačkou sa snažil zachytiť čohosi na brehu, no bola tam len tráva a tá nestačila udržať dve ľudské telá postupujúce do vody. Skúsil sa zapierať nohami, ale kĺzalo to a ženská mala silu ako tur. Keď ho stiahla do vody a pocítil mrazivý chlad, akoby sa prebudil zo šoku. „Tu ma neutopíš, ty pucmola...“ pomyslel si a pokojne sa poddal ťahu. Utopená zmizla pod hladinou aj s jeho ľavou rukou, no čarodejník stál na vlastných nohách iba po pás vo vode. Cítil síce silný ťah, ale dokázal mu vzdorovať. Pripadal si ako rybár, čo chytil dravú rybu na živú návnadu, ktorú vytvoril z vlastnej ľavej ruky a teraz sa snaží dostať ju von. Aj sa naozaj zasmial nad tou situáciou a bolo fajn, že napriek tomu, že má zahryznutú príšeru do svojej ľavačky, bolesť sa dá znášať celkom dobre. Vlastne ju ani necíti... a vtedy mu to došlo.

„Mne sa sníva, ja som v skurvenom sne!“ vykríkol černokňažník a náhle ho prekvapilo prudké trhnutie. Nedokázal ho ustáť a prepadol sa pod vodu. Zadíval sa na svoju ľavú ruku a pohľadom si premeral už obludne spuchnutú tvár utopenkyne. Vlasy jej viali pod vodou ako chápadlá medúzy. Telo mala biele a pokožku takmer priesvitnú. Oči s rozpustenými zreničkami sa hladne dívali na neho a papuľa mu obopínala dlaň. Celé telo sa jej začalo vlniť a triasť ako huspenina a po chvíli sa divoko metali všetky štyri hnáty a trup sa vlnil v zúfalom pokuse stiahnuť ho hlbšie. Veru sa jej to aj darilo. Dno zmizlo a Velis si uvedomil, že naozaj klesá rýchlo a príliš dlho na to, aby bola cesta späť.

„Ešteže sa mi len sníva...“ pomyslel si a zhlboka sa nadýchol vody, ktorá sa mu ťaživo predierala do pľúc.

Nádych bol ťažký a vtiahol do hrtana vlastné sliny. Preto sa prudko rozkašľal prebúdzajúc sa na posteli. Hneď pocítil chladivú slizkosť studeného potu. Topil sa vo vlastnej vlhkosti po uši zakrytý paplónom. Odkopal sa v okamžiku a narazila do neho prirodzená teplota miestnosti, ktorá sa však na jeho pokožke prejavovala ako mráz. Hlasno stonal a krútil sa ako had. Nakoniec sa posadil na kraj postele, spustil nohy na koberec a zvesil hlavu. Nechal sliny voľne vytekať z úst. Sťažka dýchal, hlava sa mu jemne točila a pred očami sa mihali farebné machule.

„To bola ale riadna jazda...“ kýval sa tak, ako si telo žiadalo a čakal, až sa mu tlak krvi ustáli. Napokon zodvihol hlavu a poobzeral sa okolo. Oči mal naširoko roztvorené a jeho výraz by iný mohol posudzovať ako vydesený, ale čarodejník o strachu zatiaľ ani nechyroval. Musel si však priznať, že je prekvapený.

Prvé mu napadlo usporiadať si myšlienky v hlave a vytriediť, čo bol sen a čo sa v skutočnosti stalo.

Postavil sa a natiahol údy. Potreboval rozptýliť fyzický zážitok a uviesť telo do reality. Pár cvikov na ranné osvieženie ho rýchlo sprítomňovalo a po niekoľkých minútach bol schopný začať myslieť logicky.

Ako sa sem dostal? Skontroloval si miestnosť a bolo jasné, že je v centre pre liečbu drogových závislostí, kde pracoval niekoľko rokov, ale mal silný pocit, že tam predsa skončil...vlastne teraz sa mu v mysli skladá, že skončiť sa zatiaľ iba rozhodol a toto je jeho posledná „štvordňovka“. Zhlboka si vydýchol.

Niečo nie je v poriadku. Má pocit viny. Stalo sa niečo včera? Čo bolo včera? Niečo posral? Ale ČO SA DIALO VČERA???

Bol práve na ceste k toaletám, keď od chrbta, kde boli dvere na malý balkónik, pocítil čosi cudzie a mrazivé. Srdce sa mu rozbúchalo a rýchlo sa otočil. Cez okno videl nepreniknuteľnú tmu vonku, aj keď by bol prisahal, že po prebudení vnímal ranné svetlo. Zdalo sa mu to len? Aké je vlastne ročné obdobie? Tento krát sa čarodejníkova tvár natiahla skutočnými obavami. Temnota spoza okna ho magicky priťahovala, no telo ostávalo strnulo stáť.

Pomaly sa mu v hlave vynáralo poznanie, ktoré mu prehlbovalo vrásky na čele. Ako omráčený plynulým pohybom v slimačom tempe dvíhal ruky pred seba a zároveň k nim skláňal hlavu, aby sa mohol pozrieť na svoje dlane. Pohľadom spočinul na chrbtoch rúk a takmer okamžite sa mu začali prsty zvíjať ako hady a striedavo sa predlžovali a skracovali. Velisovi prebehli zimomriavky po chrbte, aj keď si naplno uvedomil, že žiaden chrbát nemá.

„Ja stále snívam...“ vydal zo seba a cítil, že hýbe perami, no skúsenosť mu už napovedala, že to všetko je ilúzia. Na chvíľu ho strhla vlna desu. Vnútorný hlas mu vystrašene rapkal v rýchlej kadencii.

„Zomrel som vo sne a prebudil sa do ďalšieho sna, kurva, ja som zomrel vo sne a prebudil sa do ďalšieho sna, kurva, ja som...“ až sa predsa len chytil kormidla starý čarodeník. „Tak a dosť! Ukľudni sa, Velis. Je to len ďalší hlavolam.“

V prvom okamihu si snažil spomenúť si na to, ako sa sem dostal, no hneď s tým prestal. Nemalo to zmysel. Zadíval sa do stredu temnoty pred sebou, uvoľnil sa a nechal sa spontánne uniesť.

Ocitol sa na zadnom dvore za liečebným domom. Díval sa na prístrešok, kde boli poukladané smetné nádoby. Naozaj bola zima, napadaný sneh toho bol dôkazom, ale Velis už vedel, že je v kmitočte snového prostredia, tak si nerobil starosti. Chlad necítil. Bola príjemná tichá noc, nikde ani závan pohybu. Okolie osvetľovala pouličná lampa. Temnota vychádzala práve z prístreška na smetné nádoby. Valila sa odtiaľ  čierňava ako temná hmla. Vykročil k nej a razom ho strhla do prudkého víru. Velis stratil pojem o priestore. Mal pocit voľného pádu a dokonca si to užíval. Skončilo sa to ocitnutím sa na kamenistom brehu mora. Aspoň si to myslel. Bližšie sa mu to zisťovať nechcelo, len zachytil, že mu za chrbtom dunia vlny. Díval sa na vysoké tmavé bralo, z ktorého sa rozdrapovala obrovitá jaskyňa. Vybral sa k nej, no cítil fyzický odpor. Niečo neviditeľné ho odrádzalo a keď zvýšil vlastný tlak, spoza pravej strany sa zjavil akýsi tvor. Velis ho pokladal za zviera, bol presvedčený, že chodí po štyroch, no vnímal ho len periférnym videním. Nebál sa ho, no niečo mu napovedalo, že to je tvor, ktorý mu jednoducho nedovolí vojsť. Podprahovo sa zaujímal o to, čo alebo kto to vlastne je a vzápätí mu prišlo na um slovo. Keď ho v mysli zopakoval, začal sa od jaskyne vzďaľovať, vzniesol sa do výšky a nepochyboval o tom, že sa skutočne prebúdza. Opakoval si nástojčivo to slovo, lebo ho nechcel zabudnúť, ako sa to po prebudení stáva. S odriekaním toho slova sa aj prebudil do slnkom zaliateho rána.

„Cerberus“ nahlas povedal ešte skôr, ako otvoril oči.

Slovo si opakoval, kým nenašiel svoj mobil a zadal ho do vyhľadávača. Hneď sa mu zobrazilo vysvetlenie. Je to polatinčené meno trojhlavého psa, ktorý stráži vchod do podsvetia z gréckej mytológie. Velis sa ani nečudoval, prekvapilo ho len, prečo mu prišlo na um práve v latinčine. Uzavrel to vysvetlením, že je to proste meno toho strážcu.

Až po celej zostave cvičenia a riadne studenej sprche sa Velisovi zdalo, že je naspäť. Takýto výlet ešte nezažil, aspoň nie bez pomoci divotvorných bylín. Na jednej strane ho tešil pocit dobrodružstva, no na druhej strane začínal mať vážny rešpekt voči tomu, čo tu asi nájde. Bolo to tak reálne, že sa Velis neveriacky zasmial tomu, ako si bol vo sne istý, že je na svojom starom pôsobisku. Musel však pripustiť, že aj tá súčasná izba sa trochu podobala na tú bývalú, aj keď miesto balkóna bolo len okno. Výhľad z neho však poskytoval krásnu scenériu parku. Musel uznať, že je to lepšie, ako prístrešok na odpadkové nádoby.

Pri obliekaní a príprave na prácu sa mu postupne vracali skutočné spomienky. Chvíľu sa zdržal v kúpeľni pred zrkadlom a pripomínal si sled udalostí. Začal rozhovorom so Sielnickým v jeho rodnom domčeku, pokračoval stretnutím s primárom. Večerný rozhovor, ubytovanie sa v izbe. Jasné. Všetko vporiadku. Velis sa vybral do práce. Bol najvyšší čas a čakalo ho úvodné stretnutie s pacientmi na skupinovej terapii. Stlačil kľučku dverí izby a pocítil intenzívnu slabosť. Vyrazil mu na telo studený pot, stiahlo mu žalúdok a na okamih si ozaj myslel, že sa pozvracia. Skrčil sa a kvokol zároveň. Kľučky sa nepustil, inak by rovno spadol a omdlel. Úplne sa mu zatmelo pred očami. Zhlboka dýchal. Vdychoval nosom a vydychoval ústami. Vôbec nemal chuť sa ušpiniť. Neraňajkoval síce ešte, ale ani žlč nie je zrovna vhodný doplnok odevu. Asi raňajkovať ani nebude. Príval nevoľnosti ustúpil podobne, ako sa zjavil. Pomaly sa postavil. Naozaj mu to prešlo úplne, až dostal chuť sa najesť. Cestou po chodbe a zostupom po schodoch objavoval postupne slabosti v kolenách, triasli sa mu ruky a žalúdok si plával ako na vode.

„Keď by si sa tam necítil v bezpečí, okamžite odíď.“...zdalo sa mu, že Sielnického doslova počuje.

Keď kráčal po širokej chodbe na prízemí k jedálni, z ambulancie mu vybehla do cesty mladá na krátko ostrihaná čiernovláska v okuliaroch.  Velis ju odhadoval tesne okolo tridsiatky. Usmiala sa a ponúkla mu pohľad na snehobiele predné zuby, ktoré mohli byť v detstve aj terčom posmechu, no teraz krásne dominovali šibalskému výrazu v tvári.

„Dobré ránko, vy ste ten tajomný Velis...už si o vás štebotajú vtáčiky v našom parku...“ ako sa Velis približoval, výraz jej tváre zvážnel až prešiel do zamračeného stiahnutia obočia. Aj Velis už musel uznať, že niečo naozaj nie je v poriadku.

„Preboha čo sa stalo?“ ľavou rukou sa ho dotkla na ramene. Iba prvú stotinu sekundy sa mu mihla v hlave odpoveď „ále, nič“, no nemalo to význam. Znovu ho začalo chytať nutkanie na zvracanie. Sťažka prehltol.

„Je mi to ľúto, Anežka, ale cítim sa tak mizerne, že dnes asi nebudem ničím užitočný...akoby som zjedol niečo skazené.“ Mladá žena prikývla a na oslovenie nereagovala protestom, tak sa Velis utvrdil v tom, že sa jej do mena trafil.

„Chcete si ľahnúť? Máme tu aj nejaké živočíšne uhlie alebo kadečo iné...“ rukou ho jemne nabádala, aby ju nasledoval do ordinácie.

Velis sa chvíľu zamyslel a pomalým tempom sa nechal viesť.

„Asi bude lepšie, keď si zavolám taxík. Nebývam ďaleko, som z Nitry. Nechám sa odviezť domov a vykurírujem sa.“

Prešli obaja do miestnosti ordinácie a Anežka ho usadila za svoj pracovný stôl, kde bol aj telefón.

„Dobre, zavolajte si kľudne aj odtiaľto a ja zatiaľ zbehnem po to uhlie, nech máte aspoň prvú pomoc odo mňa.“ Usmiala sa a Velisovi prebehla hlavou myšlienka, že kde je tá premotivovaná mladá lekárka, ktorá mu mala robiť trochu dusno? Ako vidno, stačí, keď je chlap zranený a hneď sa prebudia materinské city. Vybehla von tichúčko a bystro, len šuchot jej šiat bolo počuť.

Velis vzal telefón a začal ťukať číslo taxi služby, ktoré si veľmi dobre pamätal. Využíval ju vždy, keď potreboval rýchly presun v rámci Nitry a okolia. Pracovala v nej dispečerka, ktorej mužovi pred rokmi pomohol.

„Do riti...“ zamrmlal, keď zistil, že pri poslednom čísle sa pomýlil. Prstom prerušil spojenie pevnej linky telefónu, ktorý trochu staromódne trónil na stole a začal odznova.

„Kurva!“ vystupňoval svoj slovník, keď sa pomýlil druhý krát. Znovu prerušil spojenie. Rukou sa pohol k číselníku telefónu, no zaváhal. Možno je to znamenie. Opäť začul Sielnického hlas.

„Budem na telefóne a budem vyčkávať na každý tvoj telefonát.“

Rozhodol sa, že zavolá najskôr jemu a skonzultuje, čo sa mu dialo v noci a popíše aj svoj súčasný stav.

Začal vyťukávať a Sielnického číslo sa mu vynáralo v pamäti automaticky. Pri poslednom čísle však skočil na nesprávne. Hneď automaticky prerušil spojenie a dal sa vyťukávať odznovu. Pokladal to za popletenie kvôli tomu, že pred tým vyťukával taxi službu. Už konečne končil a čakal, že sa ozve vyzváňací tón, keď opätovne stlačil zlé posledné číslo.

„Čo mi už načisto šibe??“ nahlas zvolal. Pocítil, ako mu prudko a sýto zvlhli dlane. Srdce sa mu rozbúchalo. Vypliešťal oči na ciferník, ústa mal pootvorené a pomedzi pery mu začali vytekať sliny. Nezdvihol pohľad od telefónu, iba zacítil na vrchole hlavy, ktorý smeroval k dverám miestnosti, že niekto vošiel. Mrazivý pocit od vrcholu hlavy sa začal vinúť k temenu a popri chrbtici až po kostrč. Stále sa díval na ciferník telefónu a vôbec nemal chuť dvihnúť pohľad ku dverám. Vedel, čo tam uvidí. Privrel oči, zovrel pery a sťažka prehltol sliny, ktoré sa ešte nedostali von.

„To nie je možné!“ Otvoril chytro oči a pozrel na ruky. Díval sa pozorne a bol si istý, že ich má priamo pred očami, no videl len obrovský ciferník telefónu, ktorý sa na neho víťazoslávne škľabil a zdalo sa mu, že číselká tancujú škodoradosťou nad tým, ako ho dostali.

Pomaly dvihol hlavu a zadíval sa na stvorenie stojace vo dverách. Bežný človek by sa pošťal a ak by neomdlel, začal by vrieskať hrôzou. Velis však nebol obyčajný človek. Bol to čarodejník, aj keď práve v situácii, kde sa nechal nachytať.

Žena stojaca vo dverách bola jednoducho mŕtva. Utopená si v studenej vode poležala dosť dlho. Napuchnutá zavodnená tvár mala črty pretučnelej ropuchy. Vlasy už mnohé chýbali a riedky zostatok sa jej lepil na čelo alebo kde tu okolo inak lysej hlavy. Bola nahá a celé jej telo vrátane tváre malo podobné sfarbenie šedo zelených odtieňov. Prsia boli každé iné. Ľavé viac viselo a bradavka smerovala k zemi, pričom pravé zasa ukazovalo bradavkou priamo na Velisa. Bolo spľasnuté akoby staršie ako ostatok tela. Brucho spuchnuté natoľko, že zakrývalo lono. Nohy neprirodzene tenké, až sa zdalo, že nemôžu váhu ostatného tela udržať.

Výraz jej umrlčej tváre bol vydesený. Vypliešťala do priestoru vodnaté oči belasej farby s beztvarými zreničkami. Čarodejníkovi na chvíľu prišlo opäť nevoľno a neodpustil si poznámku.

„No ty si ale fakt hnusná.“ Povedal to nahlas nechtiac a nejako ho to zahanbilo. „Prepáč, som dnes akýsi nesvoj.“ Pozoroval ju a očakával, že sa nejako prejaví. Nič, stála tam a civela do prázdna. Velis sa pomaly oprel v pracovnom kresle. Rozhliadol sa po priestore a znovu začal rozpoznávať ordináciu svojho bývalého pôsobiska. Vedel veľmi presne, že je v citovom prostredí a trochu mu stiahlo ritný otvor. Uvedomil si totiž, že nevie, v ktorej úrovni sa nachádza a dokonca prešiel smrťou. V hlave mal miš-maš. Strach bola však posledná pohnútka, čo by ho mala smerovať. Čarodejník to veľmi dobre vedel a zbystril svoju pozornosť. V mysli sa mu začala spontánne odvíjať analýza.

„Som vo sne. Vyzerá to tak, ale že nie som sám. Táto stvora nevyzerá byť moja. Jednoznačne som zaspal v izbe liečebne a prepojil som sa s niekým iným...ale s kým? S Hankou? Hm, to sa núka ako prvé. Prvá podozrivá, kvôli nej som tu. Prečo sa mi ale pletú do toho moje spomienky s takou intenzitou? Prečo ma to tlačí do mojej bývalej roboty? Som vo SVOJOM sne a niekto mi doň prenikol jednoducho nasilu. Musím sa dozvedieť, kto to je a o čo mu ide.“

Velis sa zvyčajne pri takomto intenzívnom precitnutí vo sne prebudil. Teraz sen pokračoval ďalej. To ho znepokojovalo najviac. Ako tak dumal v kresle ordinácie, tá myšlienka mu začala nahlodávať rozvahu.

„Aj keby som chcel, ja sa prebudiť NEDOKÁŽEM!“

Zatiaľ sa mu podarilo ju zavrhnúť, no spomienka na jeho utopenie, ktoré malo končiť prebudením, ho zatiaľ iba jemne, no predsa bodala v podbrušku. Neprebudil sa ani po smrti. To sa mu ešte nestalo. Niečo ho stiahlo do hlbšej úrovne a očividne si ho vláči, kde sa tomu zapáči.

Zadíval sa na spuchnutú mŕtvolu vo dverách a rozhodol sa, že začne podľa zvyčajného postupu.

„Čo odo mňa chceš?“ opýtal sa pokojným hlasom. Mŕtvola sa pokúsila otvoriť ústa a snáď aj niečo riecť, no vydala len bublavý klokotavý pazvuk. Velis sa pravým uchom nachýlil k nej, či predsa len nerozozná nejaké slová, no nepodarilo sa mu to. Utopená žena snáď pochopila, že s ňou nie je žiadna reč a cúvla von. Zvrtla sa do ľavej strany a zmizla za múrom. Velis hneď vyskočil a nasledoval ju. Keď vybehol z ordinácie, zastihol mŕtvolu ako vychádza zadným východom z budovy. Zároveň si znovu všimol, že sú v budove liečebne, kde pred rokmi Velis pôsobil. Dobehol k dverám a neprekvapil ho pohľad na dvor, ktorý dôverne poznal, no ako to už v snoch býva, predsa len bol iný. Po mŕtvole ani chýru ani slychu. Veľký strom, pod ním okrúhly stôl a okolo neho pníky ako stoličky. Za týmto zátiším bolo vidno lavičku obrátenú k potoku, čo tiekol po ľavej strane zátišia so stromom. Na lavičke sedela žena, no strom ju dosť zakrýval, takže Velis nevedel rozpoznať jej tvár. Pomalým krokom sa k nej vydal.

Pristúpil k nej a poobzeral si ju. Nevedel ako ani prečo, no spoznal ju.

„Ahoj, Hanka.“ Našťastie nebola nijako znetvorená. Mala oblečený kabát, aj keď vonku bolo teplo. Taký ten starý ošúchaný hubertus. Krátke čierne vlasy mala úhľadne učesané a dívala sa do prázdna. V tvári mala apatický výraz. Na Velisov pozdrav nereagovala. Stál pri nej a díval sa na ňu. Nevedel, čo ďalej. Dumal nad tým, ako vzbudiť jej pozornosť, keď mu naopak ona upútala tú jeho. Dvihla hlavu, zadívala sa do priestoru a skrivila tvár do plaču. Velis sa hneď zadíval tým smerom. Myklo ním a hneď potom striaslo, ako spozoroval známu mŕtvolu, ktorá teraz stála v širokom potoku, skoro riečke, s hladinou vody povyše kolien. Už si bol istý, že sa prepojil s Hankou, aj keď nechápal prečo a ako. Prisúdil to svojmu povolaniu. Asi ho už proste tieto stratené dušičky poznajú aj samé a automaticky sa na neho zavesia, lebo cítia možnosť pomoci.

Velis si pohotovo kvokol pred Hanku. Schytil ju za obe ruky a stisol. Pocítil ich tak skutočne, že si chvíľu myslel, že sa prebudí. Ona tiež prekvapene strhla hlavu k nemu a zadívala sa mu do očí. Naozaj to vyzeralo, že sa prebudila zo zasnenia.

„Hanka! Je to len sen. Ilúzia, nie je to skutočné!“ hovoril zreteľne a pokojným tónom aj keď hlasnejšie, pretože prekrikoval odrazu silnejšie zurčiaci potok.

Hanka odmietavo pokrútila hlavou a pohýbala perami. Velis najprv grimasou a náklonom hlavy dal najavo, že nepočul. Keď zopakovala pohyb pier, no nebolo opäť nič počuť, Velis pokrútil hlavou a nahlas zvolal: „Nepočujem!“

Prudko sa nadýchla a zvrieskla tak silno, že Velis padol na zadok.

„Je to skutočnééééé!“

Výkrikom prešla do plaču a prsty pravej ruky zaborila do vlastnej hrude. Tlačila ich dnu a nechtami prešla cez kožu, z ktorej cícerkom vytiekla krv. Ruka jej celá prešla do hrude a kosti jej vôbec nezavadzali. Velis to pozoroval so záujmom a bol zvedavý, kam to zájde. Skoro to očakával a naozaj si pomaly vytiahla srdce aj s gučou hustej krvi, pričom to vydalo mľaskavý zvuk, čo prehlušil šumenie potoka. Hanka sa dívala priamo ponad hlavu Velisa, ktorý predpokladal, že udržuje kontakt s mŕtvolou. Srdce si držala v ruke akoby ho ponúkala. Velis si spomenul na prvý sen, v ktorom precitol a na svojho sprievodcu. Kľakol si pred dievčinu, položil jej ruky na kolená a vlastným pohľadom ju odpojil od mŕtvoly.

„Hani, pozri sa na svoje ruky. POZRI SA DOLU!“ Dievča nemalo inú možnosť, iba spojiť svoj pohľad s Velisovým a jeho nástojčivý príkaz sa rozhodla poslúchnuť. Zadívala sa na svoje srdce a nechápavo zvraštila čelo.

„Vidís? Snívaš. Toto nie je možné zažiť. Máš v ruke vlastné srdce. Kľudne sa doň zahryzni.“

Dievča ako v hypnóze dvihlo srdce k ústam a skutočne sa doň zahryzla. Zvraštila tvár do znechutenej grimasy a srdce len tak leda bolo pustila na zem. Padlo do prachu a okamžite sa ním olepilo na spodnej strane. Nič. Velis čakal vír, ktorý ich oboch stiahne do bdelého stavu, ale nestalo sa vôbec nič.

Namiesto prebudenia sa Hanka postavila a vybrala sa k potoku. Velis si sadol na zem a pozoroval výjav pred sebou. Dievča pomalým, no istým krokom prešlo k potoku a ani prúdiaca voda ju nezastavila. Vošla do nej a brodila sa k mŕtvole ženy, ktorá ju trpezlivo čakala takmer uprostred riečky. Keď k nej bola Hanka dosť blízko, vystrela mŕtva pred seba hnijúce hnáty. Hanka sa ich hneď chytila. Vtedy Velis vystrelil zo zeme ako šprintér a vrhol sa k nim. Došlo mu, že aj on sa už utopil a prebudil sa len v inej úrovni snívania. Pokiaľ ju tá zdochlina stiahne pod vodu, stratí ju a pre neho je to jednoznačne kľúč k prebudeniu. Naozaj už mohol pozorovať ako mŕtva žena klesá pod hladinu a Hanka pri nej zatiaľ len tak stojí so sklonenou hlavou, no držia sa za ruky. Velis bežal ako o závod, no nohy mu oťaželi a nech sa snažil ako vládal, nevedel sa k nim priblížiť. Prichádzala panika, no čarodejník sa spamätal.

„Jasné!“ zvolal nadšením a kľakol na všetky štyri. Natiahol ruky a chmatol pevne kus trávy. Priťahoval ju k sebe a dával pozor, aby sa tráva neodtrhla. Pocítil, ako sa k nemu približuje. Načiahol sa opäť a zachytil kameň vyčnievajúci spod zeme a mocne priťahoval. Zem sa začala najprv pomaly a neochotne prisúvať k nemu a on nohami prestupoval aby sa mu pod nimi mohla míňať. O chvíľu už zem rozbehol do takej rýchlosti, že rezkým krokom bol o chvíľu už v potoku. Ten ho však zastavil. Nedalo sa vôbec pokračovať akoby bol potok huspenina alebo močiar. Rukami sa nemal tiež o čo zaprieť, samá voda. Znovu len zúfalo hľadel na Hanku, ktorá sa už nad vodou skláňala. Jej ruky boli po lakte pod hladinou a mŕtve ruky, trčiace zasa po lakte spod nej, ju držali už za plecia. Velis sa intuitívne obzrel na breh, možno len podvedome hľadal nejakú pomoc, no miesto toho tam zbadal dve dievčatká, hrajúce sa na piesčitom brehu. Jedno väčšie, asi prváčka na základnej škole a druhé určite o niečo mladšie, možno trojročná. Velisovi niečo docvaklo, alebo skôr len zo zúfalstva skríkol.

„Hanka pozri sa na breh!!! Pozri sa na breeeeeeh!!!!“

Hanka na jeho počudovanie ozaj poslúchla a otočila hlavu smerom k brehu. Prekvapením vyvalila oči a bez nejakej námahy sa vytrhla mŕtvej.

„Klára, Klárika, Klááárikaaaa!“ načiahla ruku k brehu a pustila sa brodiť vodou k dievčatkám. Vyšla na breh a vyzeralo to tak, že príde až k tej mladšej, no odrazu zastala a zadívala sa do opačnej strany. Velis pozoroval celý výjav, ani mu nenapadlo sa pohnúť. Aj keď stál v prúdiacej vode, necítil ani chlad, ani tlak vody. Hanke zjavne niečo upútalo pozornosť na opačnej strane a ďalej na brehu od hrajúcich sa dievčatiek. Ako omámená šla tým smerom. Velis nepozoroval nič. Zašla dosť ďaleko od potoka, kým sa zastavila. Začala viesť rozhovor s niekým, koho nebolo zatiaľ vidno. V jednu chvíľu sa rozosmiala a všetko nasvedčovalo tomu, že sa dobre baví. Velis zaostril zrak a chvíľu sa mu zdalo, že sa začínajú zobrazovať obrysy ľudí okolo nej. Znenazdajky fľochol pohľadom po deťoch na brehu. Prvú si všimol staršiu, ktorej postava sa predierala do kríkov ďalej od potoka, no keď mu pohľad zavadil o mladšiu, zamrel úľakom. Tá dočahovala rukou niečo v potoku a nedarilo sa jej. Jasné, že sa rozhodla ísť si po to. Velis sa pohol smerom k malej a hneď, ako urobil prvý krok, ocitol sa v kríkoch pri staršom dievčatku. To čupelo schované za malým stromom a cikalo, pričom sa tajnostkársky obzeralo po dospelákoch baviacich sa na brehu. Velis sa pousmial a spomenul si na vlastné zahanbenie, keby ho mal niekto cudzí v detstve pristihnúť pri malej potrebe. Pokrútil hlavou a napadlo mu, že mrkne na mladšiu. Srdce sa mu zastavilo. Breh bol prázdny! Prázdnota toho brehu priam vrieskala ako v smrteľnej agónii. Rozbehol sa smerom k miestu, kde dievčatko videl naposledy, no prekvapila ho prichádzajúca Hanka z pravej strany. Trochu poplašene behala pohľadom po piesčitom brehu a vydýchla si, keď zbadala prichádzajúcu staršiu.

„Kde je Klárika?“ opýtala sa jej, no dievčatko sa zarazilo. Pokrčila plecami a otočila dlane k nebu, v ktorých držala pár žaluďov. Dospelej žene sa začala v hlave skladať desivá mozaika.

„Klára! Klárika!“ Kláááárikááááááá!!!“ krik prešiel vo vreskot a Velisa to stiahlo tak, že kričal s ňou. Vrieskal a oboma rukami zvieral vlasy na temene, až si ich skoro vytrhol. Ani si neuvedomil, že s tou ženou splynul. Napojil sa na jej zúfalstvo. Pobehoval v jej tele zo strany na stranu, vyvreskoval, dokonca aj vošiel naspäť do vody, aby nakoniec vybehol von a splašene pátral pohľadom po okolí. V jeden okamih pohľadom narazil na dievča, ktoré stále nepohnute stálo na brehu so zmeteným výrazom v tvári.

„Kde si bola?!?!?“ skríkol Velis ústami dospelej ženy. „Čo si to spravila?!?!?“ Čarodejníkovi stiahlo hruď tak nárazovo, až ho prekvapenie zhodilo na zem. Ako rýchlo vedel, tak sa posadil a uvidel pred sebou ženu ťažko hystericky dychčiacu, ako si so zaborenými rukami do vlasov stále opakuje: „To nie je možné!!! Čo sa stalo?!?!“

Velis vstal, podišiel k žene, ktorá stále mala podobu Hanky, no čarodejníkovi pomaly dochádzalo, čoho je svedkom. Chytil ju za zakvačené ruky vo vlasoch a utišujúcim hlasom ženu oslovil.

„Hanka. Hanička...“ zdvihla k nemu pohľad zvlhnutých očí. Velis cítil po svojom boku výjav, na ktorý teraz Hanku upozorní, no sám na neho nebol pripravený. Nebol si istý, čo uvidia, ale vedel, že je dôležité, aby to videla hlavne Hanka. Preto otočil hlavu tým smerom a vyzval ju. „Pozri, Hani, dívaj sa.“

Dievčatko stálo a dívalo sa na dospelú ženu. Z očí vytekali slzy. Ústa malo pootvorené a des paralyzoval malé telíčko natoľko, že z nich vytekali sliny po brade a ťahavo odkvapkávali na zem. Malé rúčky boli v lakťoch pokrčené a dlane otočené k nebu zvierali stále pár žaluďov, no to zovretie už bolo kŕčovité, nechty obeleli a na predlaktiach navreli žily. Sukňa sa vlnila v rytme chvenia nôh a po stehnách tiekli cícerky. Nebol to však moč, ale karmínová tekutina. KRV? Velis stúpal pohľadom od kolien po lono zahalené sukňou, ktorá už bola červeňou presiaknutá. Stopa viedla vyššie cez bruško až k zdroju, ktorým bol otvorený hrudník. Krv prúdila v rytme srdiečka, obnaženého v plnej kráse. Jasne sa dalo vidieť, ako sa srdce rozťahuje a pri sťahovaní sa vyplavil nový prúd života. Stekal po hrudi, bruchu napriek šatám, prešiel k lonu a po stehnách putoval na lýtka, aby sa nakoniec strácal v suchej zemi. Velisovi prišla na um zvrátená symbolika tohto výjavu. Od pása dole sa mohlo javiť, že prišlo k predčasnej dospelosti. Velisovi sa chvíľu stiahlo srdce, no opanoval sa. Pripomenul si kto je a kde je. Obrátil pozornosť na dospelú ženu v podobe Hanky. Civela desom na malé dievča.

„Dá sa to napraviť. Urob to! Naprav to, Hanka!“ dôrazným hlasom zatlačil Velis na ženu.

Tá podišla tackavo k dievčatku. Padla pred ním na kolená. Spoza jej chrbta Velis hovoril slabým hlasom, no znel tak výrazne, že si prerezával cestu skrze všetky ostatné zvuky okolia priamo do uší tej, ktorej bol určený.

„Boli to len slová vyrieknuté zúfalou ženou. Ani sama si neuvedomila, čo by nimi mohla spôsobiť. Zúfalý výkrik zúfalej ženy, ktorú zlomilo bremeno viny. Mladá mamička. Ľahkosť bytia ju uvrhla do lekcie, ktorá jej vytrhla srdce z hrude. Cítiš to, Hanka? Cítiš tú dutinu v hrudi? To je bolesť tvojej matky. Vrhla na teba kus toho bremena v slabej zúfalej chvíli, kedy si na to nebola pripravená.“

Dospelá žena plakala a vzlyky jej nadhadzovali plecia. Občas v plači hlasno zastonala. Velis pozoroval črty tváre malého dievčaťa a spozoroval, ako sa pomaly tvarujú z neurčitosti, akú vie tvoriť len sen, do Hankinej podoby. Po nejakej chvíli to už bola jasná Hanka vo veku prváčky na základke. Dospelá žena kľačala k nemu chrbtom. Velis pokračoval.

„Teraz vidíš pravdu, Hanka. Je smutná a boľavá, no je iná, ako si si ju doteraz pamätala.“ Zadíval sa na tváričku malej školáčky, ktorej sa začala chvieť brada začínajúcim plačom.

„Uľav tomu dieťaťu, Hanka. Naprav ten desivý omyl tvojej mamky.“ Nič sa však nedialo. Velis si kvokol odzadu za ženu a priblížil sa ústami k jej uchu.

„Urob to za tvoju matku. NAPRAV KRIVDU!“

Velis si chvíľu myslel, že bude musieť pomknúť ženu inak, no odrazu sa ozval hrdelný výkrik.

„O D P U S T I !!!“

Dospelá žena padla do objatia s dieťaťom. V tej chvíli sa pred zrakom Velisa telo ženy spriehľadnelo a on mohol vidieť, ako diera v hrudi matky zapadla rovno na dieru dcéry. Telá sa v tom bode prepojili a srdce sa ocitlo pol na pol v oboch telách. Poctivo si plnilo svoju úlohu a Velis s obdivom sledoval, ako sa každým srdečným sťahom napĺňa priehľadné telo ženy farebnou dúhou. Detské ruky obopäli ženin krk a líčko tváre si dievča pritislo na mamine ucho. Cez plač s preskakujúcim hlasom volalo:

„Maminka! Moja! Maminkaaaaaa!“

Žena sa zviezla z objatia do lona už sediaceho dievčaťa a Velisov pohľad pritiahla jej podoba hnusnej utopenej mŕtvoly. Na okamih Velis pokrivil ústa odporom, no hneď sa mu podoba začala meniť. Mal pocit, že sa mu zahmlil zrak. Pretrel si oči a následne sa už díval na staršiu dámu v domáckych šatách, ktorá ležala v náručí svojej dospelej dcéry. Tou dcérou nebol nikto iná ako Hanka.

Velis v kačacom kroku podišiel bližšie k dvojici a zadíval sa do očí Hanky.

Hovoril už k nej, aj keď visela pohľadom na svojej mame.

„Za nič nemôžeš, Hanička. Nikoho si neutopila, svojej sestre si nič zlého neurobila. Bola si len malé dievčatko, ktoré sa potrebovalo vycikať. Nemala si dozor nad sestrou a ani si ničoho takého v tom veku nebola schopná. Si čistá duša bez viny.“

Hanka sa rozplakala už teraz však s úľavou. Hladila mamu po tvári a šepkala.

„Odpúšťam, ti, maminka. Nevadí. Už som to pochopila. Každý sa môže pomýliť alebo zlyhať. Ja ťa ľúbim. Niesli sme to bremeno spolu...ale ... ja už nevládzem. Musíš si ho vziať teraz už na seba. Musíš si odpustiť aj bezo mňa, maminka. Musíš sa s tým zmieriť...všetci sa s tým musíme zmieriť. Zmieriť sa s bohom...“ reč prešla v mumlanie a mumlanie v plač. Podoba matky sa začala znovu pretvárať. Črty tváre sa uvoľňovali, vodnateli a Velis vycítil správnu chvíľu. Pravou dlaňou a prstami vytvoril mudru a dotkol sa čela premieňajúcej sa ženy. Mysľou sa uprel na Hanku. S hromovým hlasom začal riecť a Hanka sa nevedomky pripojila. Dva hlasy, čarodejníkov i dievčaťa splynuli v spoločný recitál.

„Prepúšťam ťa zo svojho pôsobenia. Rozpúšťam všetky lipnutia i závislosti, ktoré medzi nami vznikli v únave a odovzdávam ťa do svetla tvojho vlastného zmierenia ... bez dlhov, nech ťa bohovia sprevádzajú i chránia.“

Obe ženy sa pred zrakom čarodejníka začali rozplývať no ešte pred tým, ako to mohli stihnúť úplne, zahalila hustá biela hmla celé okolie. Všetko sa v nej stratilo. Velis ostal kvočať a pozoroval víriacu hmlu okolo seba. Bola chladná a vlhká. Cítil ju. Strácal pôdu pod nohami a ani sa nenazdal, vznášal sa voľne v tej hmle, ktorá navyše zosivela. Šeď tmavla a Velis začal cítiť voľný pád. Po chvíli si bol už úplne istý, že padá a šedú hmlu vystriedala mrazivá temnota. Velisove telo chladlo rýchlym tempom. Pomaly vydychoval a vedel, že keď vydýchne všetok vzduch, nový už nenaberie. Zazdalo sa mu to príjemné, ponoriť sa do temnoty navždy a s úľavou prijať zabudnutie. No jeho telo zareagovalo a kŕčovito nasalo mrazivý vzduch. Bolesť presekla Velisov hrudník ako elektrický výboj a vydrala mu z hrdla výkrik:

„V E L E S U U U U U !!!“

II.

Ako ozvena sa mu jeho výkrik vrátil a on z diaľky počul:

„Velis! V E L I S ! Vstávaj, chlapče!!! Prebuď sa!!!“ nebudil ho však boh, ktorého meno volal. Mocný Veles ho odovzdal do iných povolaných rúk.

Pocit voľného pádu vystriedala ťažoba vlastného tela. Chrbát mal meravý a tŕpli mu nohy. Uvedomil si, že leží na tvrdom podklade...a chladnom. Nad ním sa skláňala tvár muža, ktorého v živote nevidel. On ho volal a nabádal k prebudeniu.

Bradatý chlap v okuliaroch bol službu konajúci lekár na jednotke intenzívnej starostlivosti v nitrianskej nemocnici. Skláňal sa nad jeho ochabnutým telom, ktoré ležalo hneď vedľa postele. Na jej okraji ešte stále zmetene sedela Hanka. Velis chcel niečo povedať, ale mal takú ohromnú guču v hrdle, že zo seba nevydal hlások.

„Vyberte mu jazyk!“ hlasno prikázal ženský hlas z okolia. Cítil, ako mu bradatý chlap strká prsty do úst a vypúlil oči, lebo ho to na okamih pridusilo, no hneď nato sa mu uľavilo. Zhlboka sa nadýchol a dokonca sa mu podarilo zastonať. Bradáč ho rukou zachytil na zátylku a dvíhal ho do sedu. Niekto mu v tom pomáhal, lebo Velis pocítil aj iné ruky na chrbte. Podarilo sa im to a mohol sa predkloniť. Razom mu z nosa i úst vytiekli hlieny v hojnom množstve. Vôbec nevládal hýbať rukami ani nohami. Ani sedieť by nevládal, keby ho tie ruky nepridŕžali. V hlave mu hučalo nielen šokom, ale aj obrovskou nárazovou vlnou spomienok a sledu obrazov posledných udalostí. Menej skúsený čarodejník by sa nedokázal zorientovať v tom chaose bez pomoci a obyčajný smrteľník by sa na isto zbláznil. Velis nebol ani jedno ani druhé. Kolotoč obrazov sa mu však víril tak rýchlo, že potreboval nejaký stabilný východzí bod. Skúseným vnútorným zrakom vytrhol z tej hara-vary jeden obraz, o ktorý sa chystal oprieť. Bola to tvár muža, ku ktorému vedel priradiť meno.

„Sielnický!!! Chcem vidieť Sielnického!“ brblal Velis ako opilý, no dotknutý porozumel a odrazu k nemu pristúpil spoza jeho chrbta. Kvokol si oproti podobne, ako ešte pred chvíľou Velis kvočal oproti Hanke. Čarodejníkove ruky začali poslúchať, aj keď veľmi neochotne. Zvládol sa nimi však zakvačiť okolo krku muža oproti. Sielnického to strhlo do kľaku, ale udržal váhu Velisovho tela.

„Tu som, chlapče, tu som.“ Vyzeral vydesený aj zmätený. Velis sa  mu zadíval do očí vlhkých od sĺz.

„Prepáč, chlapče, prepáč mi to, ja som netušil, ako ďaleko to zájde. Odpusti, braček!“ jachtal starý kňaz.

Velis, pevne sa držiac okolo krku starého muža, fixoval svoj pohľad do jeho očí. Hlava mu ovísala a musel preto riadne okále vyvracať. Ústa mal otvorené a stále mu z nich vytekali sliny, rovnako ako hlieny z nosa. Kývala sa mu kotrba zo strany na stranu. Kto by ho nevidel pred tým, bol by presvedčený, že je zdrogovaný alebo šialený.

Čarodejník bol však vnútri pevne sústredený. Nedbal na to, že telo je ako cudzie a takmer ho nevie ovládať. Bolo pre neho teraz dôležité ukotviť sa v skutočnosti, z ktorej odišiel a takmer sa už nevrátil. Kňaz niekoľkokrát prižmúril oči a za každým sa mu z nich vyrinuli nové slzy. Po niekoľkých, pre všetkých zúčastnených nekonečných, sekundách Velis konečne vyriekol.

„Kurva, ja som bol teda v peknej ...ááách“ oči sa mu zatvárali, akoby mal zaspať, no viečka nasilu otváral. Triasli sa a zdal sa to byť nerovný boj.

„Nesmiem zaspať!“ mumlal ochromený mág. Rukami stisol krk kňaza, až skrivil ústa bolesťou.

„Počuj, otče, boli sme spolu v tvojom domčeku na brehu rieky Nitry?“

Sielnický na chvíľu nechápavo vytočil hlavu, no hneď na to sa neveriacky spýtal:

„Ty myslíš dom mojich rodičov? Môj rodný dom v Krškanoch?“ Velis opilecky prikývol.

„Nie, sám som ho prestal prenajímať pred dvomi rokmi a minulú zimu som v ňom už ani nekúril. Chcem ho predať...ale asi váham preto, lebo som sa tam isté obdobie videl na dôchodku...ale ty si v ňom nebol...aspoň nie so mnou.“

„Tvoj otec sedel na priedomí na starej lavici, keď si odchádzal do mesta do školy...“ usmieval sa Velis.

Sielnickému prekvapením padla sánka. Velis sa zachechtal.

„Som ja ale KURRRVA dobrý čaro...“ chcel hrdo dokončiť, no obostrela ho temnota, ktorej už nedokázal vzdorovať. Zvalil sa na zem, ani ho nestačili zachytiť, len bradatý muž stihol rukami stlmiť úder hlavy o zem.

Bezvládneho Velisovho tela sa chopil bradatý lekár v okuliaroch. To on prepašoval celú kompániu na oddelenie nitrianskej nemocnice. Urobil tak na prosbu bývalej spolužiačky a už to začínal ľutovať. Vôbec si nevšímal ostatných prítomných. S pomocou zdravotnej sestry naložili chlapa na vozík a vyšli s ním z miestnosti. Aj keď sa dalo pochopiť, že lekárova pozornosť sa sústredila na dôležité veci, Sielnický mal silný pocit, že to jeho ignorovanie okolia bolo výrečné. Bol presvedčený o tom, že lekár sa striktne dištancoval od tohto celého šialeného divadla. Keby nesedela na posteli Hanka prebudená z kómy, asi by sa dištancoval aj on sám. Prešiel pohľadom po izbe,  v ktorej boli ešte dve postele obklopené rôznymi prístrojmi, no len tá hankina bola obsadená. MuDr. Malíková, primárka psychiatrického oddelenia pre liečbu drogových závislostí vo Veľkom Záluží, ktorá presvedčila svojho spolužiaka, aby sem vpustil túto čudnú partičku, stála k nemu chrbtom šokovane sa dívajúc na Hanku. Pri prebudenom dievčati už sedel brat Pius, ktorého sem priviedol sám Sielnický. Pre neho to bol veľmi dôležitý človek, člen rádu pod priamou ochranou pápeža, no v tejto situácii a pre ostatných ľudí iba neznámy muž v mníšskom odeve.

Napriek úcte, biskup pocítil rozhorčenie. Vsadil svoju autoritu i dôveryhodnosť na žiadosť človeka, ktorého spoznal len pred pár dňami a možno o pár hodín mu zmizne zo života navždy. Pristúpil k mníchovi, ktorý sa snažil nemo Hanku upokojovať a vzal ho za lakeť.

„Musíme sa porozprávať...“ pevným hlasom vyzval muža v talianskom jazyku. „Per favore!“ ukázal Sielnický rukou k dverám. Muž nižšieho vzrastu, ako kňaz, no oveľa hutnejšej postavy bývalého zápasníka výrazom tváre síce protestoval, no nechal sa odviezť von.

„Questo non è facilmente disponibile per me!!!“ vyhŕkol zo seba biskup s takou autoritatívnosťou, akou len bol v danej situácii schopný. Okrúhla tvár muža stojaceho oproti zmäkla a oboma rukami sa dotkol biskupových pliec.

„Capisco... Capisco...“ jemne ho hladil dlaňami a snažil sa ho upokojiť. „Dovoľte mi sa vyjadriť, otče.“

Sielnický sťažka dýchal. Takýto silný protest bol nad možnosti jeho vysilenej duše. Oproti nemu stál vyslanec Bratstva ochrancov chrámu. Rádu mníchov, o ktorom vedeli len najvyšší predstavitelia kongregácie pre náuku viery za každý štátny útvar v rámci sféry vplyvu katolíckej cirkvi. Boli o ňom poučení tesne pred obradom ustanovenia do funkcie a prísaha vernosti svojmu poslaniu obsahovala aj povinnosť chrániť a podporovať činnosť tohto mníšskeho bratstva. Väčšina biskupov kongregácie sa nikdy s nijakým bratom ochrancom nestretla. Niektorí to dokonca považovali viac za legendu, ktorá prežila časy stredovekej inkvizície. Skutoční exorcisti, prvá línia, naozajstní démonológovia. Je také niečo vôbec ešte potrebné v dvadsiatom prvom storočí?

„Odpustite, brat Pius, ale som s vami po prvý krát. Celé bratstvo vlastne spoznávam fyzicky prvý krát v živote a hneď pri tej príležitosti príde takmer o život človek mimo nášho úzkeho kruhu. Som šokovaný a cítim silnú potrebu z toho vyvodiť dôsledky!“

Zápasník sa díval na pýriaceho sa starého kňaza s trasúcim sa hlasom i nohami s úprimným súcitom. Smutne sa usmial a položil pravú ruku na kňazovo plece.

„Otče, medzi nami...vy ste asi nikdy naozaj neuverili v diabla...“ tón mal zmierlivý, no na pokus Sielnického niečo povedať prudko dvihol ľavú ruku a dlaňou ho rázne zastavil. Jeho hlas však svoj tón nezmenil. „Vy pochybujete a ja sa s nim stretávam zoči voči tak často, ako vy s vyrušujúcimi deťmi v kostole...našťastie.“ usmial sa mních. „To preto, lebo naše bratstvo diabla prenasleduje, vyhľadáva. Cítim jeho pach na diaľku. Viem, že ste šokovaný a zmätený, no priniesli ste nám do pozornosti veľmi dôležitého človeka...a možno vám prispejem trochu k panike, ale predpokladám, že sa budeme stretávať odteraz oveľa častejšie, vlastne asi pravidelne.“

Silenický pokrútil hlavou, priložil si ľavú dlaň na srdce a ustúpil o krok. Hlas vo vnútri vykríkol: „Tak a dosť, končím, odchádzam!!!“

Územčistý mních ho však predbehol.

„Otče, rozumiem vám a pokorne vás prosím, dajte mi šancu všetko napraviť. Dám vám príležitosť klásť mi otázky. Akékoľvek a na každú čestne a plnohodnotne odpoviem. Až potom si prosím rozmyslite, aká bude vaša odpoveď na ponuku spolupracovať s našim rádom.“

Sielnický sa najprv automaticky chcel vzoprieť a oznámiť niečo v tom zmysle, že nech by mu ponúkli čokoľvek, už má toho naozaj dosť a zaslúži si dôchodok. Škriatok zvedavosti však pošteklil tak silno, že únava opadla. Sielnický sa zadíval mníchovi do očí. Ten mu pohľad opätoval a pomaly dôrazne začal hovoriť.

„Ten človek nám predviedol niečo, čo sme u nás len započuli, že by to mohlo byť možné. Otče, náš rád má vedomosti o okultizme z celého sveta a zo všetkých vierovyznaní, či šamanských náuk, aké sa v tomto svete objavili od starovekého Egypta....“ rozšíril oči akoby si na niečo spomenul alebo sa zadíval do diaľky, no v každom prípade pokračoval ďalej. „ JEDINÁ kultúra ostáva záhadou a to je tá vaša, pane. O Slovanoch nevieme vôbec nič a to my o nich vieme naozaj násobne viac ako ktorýkoľvek historik na svete. Boli by ste prekvapení, koľko ohromných poznatkov sa nedostalo za hranice len úzkej skupiny ľudí. Ale aj medzi tými najzasvätenejšími kolujú o slovanských okultných praktikách len legendy.“ Mních hovoril rýchlo a vášnivo. Asi si to uvedomil, pretože odrazu prestal, zopäl ruky pred ústami, ktoré na chvíľu nemo vyšpúlil. Sielnický trpezlivo počúval a nechal mnícha, nech si popremýšľa.

„Otče...v našom ráde pri práci s vymietaním, či inej očiste od temných duchov my pracujeme ako...“ bojovník sa poobzeral po chodbe a do oka mu padla upratovacia súprava na kolieskach asi ponechaná upratovačkou za prepojovacími požiarnymi dverami. Podišiel k nej. Nazrel do vedra a potešil sa, keď z vody vylovil handru. Pri žmýkaní pokračoval vo výklade.

„My dušu od zlého ducha proste žmýkame. Robíme to storočia a vylepšili sme naše postupy natoľko, že viac sa už azda nedá. Napriek tomu pri akokoľvek jemnom zaobchádzaní, naše metódy vyvíjajú tlak aj na samotnú postihnutú dušu a tá trpí. Niekedy ju našim zásahom pretrhneme, presne ako tú handru. Aj tam platí, že čím je duša staršia, či slabšia, tým väčšie je riziko jej poškodenia.“

Sielnický prikyvoval a čakal, čo bude nasledovať.

„No ale ten váš Slovanský čarodejník...“chlap privrel oči a chvíľu sa zamyslel. Náhle vyžmýkanú handru hodil naspäť do vedra. Vzápätí sa zasa po ňu sklonil a prudko ju vytiahol von, čo samozrejme spôsobilo spŕšku vody nielen po zemi ale aj po mníchovom tmavom obleku. „...ten ju proste z tej temnoty akosi vytrhne, vytiahne, vypráši, vyvedie alebo čo...no vidíte, neviem to ani názorne ukázať, lebo tú techniku poznáme len teoreticky.“

„Čo hovorí tá teória?“ opýtal sa kňaz.

„... no že starí Slovania, teda ich šamani, či ako to nazvať, mali schopnosť zostúpiť ...“ splašene sa pozrel do tváre kňaza, či sa ho náhodou nedotkne, čo chce povedať. „no zostúpiť do pekla a vyviesť zatrateného naspäť do svetla.“ Handra padajúca z mníchovej ruky naspäť do vedra hlasno šplechla.

Sielnického obišiel mráz. Na jednej strane ho oviala hrôza nad tým, s kým sa to zaplietol, no hneď sa mu zjavil obraz usmiatej Velisovej tváre a jeho ľudsky prostoreký humor, ktorým zľahčoval napäté situácie. Možno práve v tomto okamihu si starý pán začal uvedomovať, že s tým slovanským šamanom sa začína zbližovať ako s priateľom. Úľak sa razom premenil na bázeň a tá na hrdosť. Návaly kňazových protichodných pocitov prerušili prudko sa otvoriace dvere izby, z ktorej obaja katolícky hodnostári vyšli. Zjavila sa v nich doktorka Malíková a zarazila sa pohľadom na dvoch mužov, ktorí zastavili jej energickú chôdzu. Držala v ruke telefón.

„Volal mi Viktor...lekár, čo vzal vášho človeka. Dal mu sedatíva a bude mimo minimálne celý zvyšok dňa aj noc. Nemá zmysel čakať, že sa bude s vami rozprávať dnes.“

Malíková ich pozvala do Viktorovej kancelárie, v ktorej sa stretli všetci pred touto dramatickou udalosťou. Spoločne usúdili, že bude asi najlepšie sa poradiť, čo ďalej.

Bolo jasné, že Malíková je riadne napätá. Takýto vývoj udalostí nečakal nikto. Sama psychiatrička je katolíčka, do kostola chodí pár krát do roka. S týmto počinom súhlasila len pre svoju naivnú predstavu, že  tu nejaký „farárko“ pošpliecha pacientku svätenou vodou, trochu zaspieva, pomodlí sa, maximálne, že to zakadí tým smradľavým dymom a ak sa dievča náhodou zobudí, bude zázrak a ak nie, pokrčia plecami a odovzdajú ju božej vôli. Toto je ale silná káva a evidentne nie len pre ňu.

Sielnický s mníchom sa usadili na skromnom jednoduchom gauči, určite kúpenom v nejakom nábytkárskom obchodnom korporáte. Dve kreslá k nemu nepasovali ani farbou ani tvarom, či materiálom, ale lekárska izba znesie všeličo. Obaja muži mlčky prikyvovali na ponuku vody a nechali v tichosti, nech hostiteľka poprináša na stôl poháre, naplnený  džbán a našla sa aj miska s orieškami. Až keď si doktorka sadla do jedného z kresiel, ticho začalo byť trápne.

„Ďakujem za odvahu aj pochopenie, Kristínka...“ rozpačito začal Sielnický. Žena len pokrútila hlavou, zavrela oči, nadvihla obočie a gestom ľavej ruky zastavila kňaza v ďalšom prejave.

„Keby som tušila, k čomu príde, nikdy by som s vami na tom nespolupracovala. Nemáte mi za čo ďakovať, cítim sa doslova zneužitá.“ Otvorila síce oči, no dívala sa do zeme a lakťami sa opierala o operadlá kresla, čo robilo dojem skoro bojovej pózy.

Sielnický zasa privrel oči, hlboko sa ho dotklo to vyjadrenie, až pocítil bodnutie v žalúdku, ktoré zasiahlo kŕčovitým sťahom aj oblasť hrudníka.

„Kristínka,“ naschvál zdôraznil familiánorsť svojho oslovenia, s čím chcel pripomenúť, že má na ňu právo, „pozri sa na mňa.“ Nečakal ani sekundu a zvýšil dôraz.

„Pozri sa mi do očí!“ žena síce poslúchla, no jej pohľad bol vzdorovitý. „Veríš tomu, že ja som čo len tušil, čo sa ide diať?“ tým akoby vyprovokoval bojovnú náladu. Malíková rozšírila oči a cez zaťaté zuby precedila.

„Tak ako ste sa mohli tak ľahkovážne opovážiť mi dovliecť dve pochybné indivíduá do NEMOCNICE?! Na jednotku intenzívnej starostlivosti!!! ... a dovoliť im tu stvárať toto šialenstvo?“ Indivíduami očividne myslela, ako Velisa, tak aj brata Pia. Tiež pohľadom na neho jasne potvrdila, o koho jej ide.

„Uvedomujete si, strýco, že ja som do toho zaplietla ďalšieho nič netušiaceho lekára?! Ešte k tomu to nie je v mojom domovskom ústave, ale v inej nemocnici. Ale to ja som krava!“ vražedným pohľadom sa zabodla do mĺkvo sediaceho mnícha. Preto Sielnický ostal radšej pohľadom visieť na Kristíne a pokúsil  sa o vysvetlenie.

„Doplatil som na vlastnú naivitu, ale inak, ako si myslíš.“

„Ako teda?“ vyštekla na neho.

„Kristi, ja som starý kňaz a prežil som všeličo...aj väzenie aj psychiatriu z oboch strán barikády. Prežil som oveľa viac zla, o akom si ty len počula...odpusti, ale si na to ešte mladá...“ žena okolo tridsiatky narýchlo pokývala hlavou, akože uznáva tento výrok od muža, čo by jej kľudne mohol byť starým otcom.

„...moja naivita...“, kňaz naberal odvahu na pokračovanie, „...tá moja naivita bola v tom, že som cez to všetko jednoducho prestal veriť v diabla...“ pri tomto priznaní hľadel kňaz do zeme a s poslednými slovami zdvihol zrak k očiam lekárky. „...a myslím, že je čas to zmeniť. Možno sa tomu ťažko verí...a Kristi, ja som na tom podobne...ale pre Hanku už medicína nemala čo spraviť.“ Odrazu sa Sielnický dotkol dlaňou predlaktia vedľa sediaceho mnícha a usmial sa na neho. Po taliansky mu pár vetami vysvetlil, že si potrebuje niečo ujasniť s pani doktorkou, na čo mních len chápajúco prikývol a hlbšie sa oprel do gauča, čím dal najavo, že je ochotný dať im dostatok priestoru.

„Ty si Kristínka len umožnila zúfalej mame, aby sa chytila slamky...teda z vášho medicínskeho pohľadu... a moje zlyhanie je v tom, že ja som to vnímal rovnako.“ Zasa sklopil zrak a sťažka si vzdychol. „No a v poslednej chvíli som to zobral vážne, ale na to som už nevedel pripraviť nikoho z vás, dokonca ani tuná ozajstného exorcistu.“

„Čo tým myslíte?“ nechápala Malíková.

„No...ja som privolal niekoho, od koho som aj ja sám mohol očakávať, že on skutočne zasiahne...že to nebude len divadielko...ani posledné pomazanie, ako možno čakala Hankina mamina...ja som ho totiž už videl v akcii..“ zadumane hlas Sielnického zatíchol. Psychiatrička nechala doznievať jeho slová vo svojom vnútri až nakoniec ticho preťala. Jej hlas znel naliehavo, slová vyslovovala pomaly a celá tá otázka vyznela dramaticky natoľko, že Sielnický sa jej úplne poddal.

„Otče, kto je vlastne ten človek? KTO JE VELIS?“

Nemalo zmysel kontrolovať slová. Biskup ich nechal plynúť zo svojich úst voľne.

„Je to slovanský černokňažník. Krotiteľ démonov. Ten, čo chodí po pekle bosí...a je to tiež človek so správaním barbara a srdcom anjela.“ Kňaz sa jemne pousmial.

„To mi nestačí, otče. Prestaňte romantizovať.“

„Neviem!“ skočil jej do toho starý muž dôrazne. „Neviem, kto je Velis, dievča! Ale videl som ho, ako vytrhol malé dievča s pazúrov démona a keď ja hovorím démona, tak tým myslím ozajstného démona! A dnes som videl, ako vytiahol z pekla ženu, ktorá opakovane spáchala pokus o samovraždu. A Kristína! V mene priateľstva s tvojimi rodičmi a rokov, ktoré ma poznáš, nerob zo mňa väčšieho hlupáka ako som. Pripomínam ti, že som kňaz, hlboko veriaci v boha a teraz už aj s rešpektom k úlisnosti diabla. Nechci, prosím, odo mňa, aby som sa tváril, že by som mal azda povinne dbať výsostne len o vedecké vysvetlenia!“ Sielnickému na záver trochu preskočil hlas.

Malíková sa ovalila na operadlo kresla, až zaprašťalo. Sielnický pokračoval zmierlivejšie.

„Nemáš sa čoho báť. Mňa privolala matka dievčaťa a zatiaľ zákon nezakazuje pôsobenie cirkvi v tomto štáte a my máme tiež svoje pravidlá a zákony...“ Kňaz pomaly a jasne na záver zdôraznil, „...aj právnikov, Kristínka. Nedialo sa tu nič protizákonné a keby sa naozaj niečo prevalilo na verejnosť alebo tvojim nadriadeným, máme aj my nástroje, ako si zastať našu česť. Veď koniec koncov, preto som aj povolal pomoc z kongregácie...“ pohľadom kňaz fľochol na mnícha, ktorý surfoval na mobile a rozhovoru nevenoval žiadnu pozornosť.

Lekárka sa trochu uvoľnila a nahlas začala rozmýšľať.

„Veď koniec koncov, dievča je v poriadku. Teraz je už s ňou určite aj matka. Akiste si štebocú v izbe. Oficiálne ste podávali posledné pomazanie, to je fakt. Ak ten váš Velis odíde po svojich, nikto nič neriskuje...ak teda nemá aj on nejakých príbuzných, čo sa ho pokúšajú liečiť z nejakej schyzoidnej poruchy a vráti sa im domov rozbitý.“ Zhlboka si vydýchla. „Asi som len podľahla panike, Prepáčte, strýčko. Bolo to tak silné...tak zvláštne...ozaj ako z nejakého hororu...som zvedavá, či sa Viki so mnou ešte bude kamarátiť...no určite mi už na žiadnu prosbu neprikývne.“ Pokrčila nosom a s týmto úškrnom pokývala hlavou s očným kontaktom na kňazovi. „Chudák, on je trochu citlivý a ostentatívny ateista. Má koprívku, keď sa čo len spomenú nejaké čáry - máry alternatívnej medicíny, nie ešte toto...!“ Prevrátila očami a zalomila rukami. „Toho dúfam dnes neporazí!“

„Myslíš, že by on mohol narobiť okolo toho prievan?“ Sielnickému spontánne napadla tá myšlienka.

„Nie!“ rázne ju zavrhla Malíková. „poznáme sa od školy a trávime spolu veľa času...dovolenky, sviatky a tak...sme si veľmi blízki, to by mi neurobil, ale hubovú polievku mi bude servírovať asi do konca mojich dní a určite to na mňa bude vyťahovať vždy, keď bude on odo mňa chcieť nejakú službu.“ Znovu prevrátila očami a pokrútila hlavou, akože do čoho som sa to dostala... „Asi ma zotročí, chumaj jeden.“

Sielnický sa zasmial.

„Nápadník?“ zvedavo šibalsky sa pousmial. Mladá žena zaklonila hlavu a krátko sa zasmiala. Hodila rukou a chvíľu sa zamyslela. Napokon sa rozhodla, že vysvetlí svoju reakciu.

„Je gay...ale aj tak nie je môj typ.“ Chvíľu ostalo ticho. „Bude na vás poriadne naštvaný...mám taký pocit, že sa mu ten váš Velis páči.“

V tom momente ako zásahom božej vôle sa rozleteli dvere tak prudko, že aj bojovný mních sa strhol prekvapením.

Do miestnosti vrazil bradatý vysoký chlap mocnej postavy, presne ten, o ktorom sa práve viedol rozhovor. Vôbec sa nestaral o to, čo sa v miestnosti deje, koniec koncov, šlo o jeho priestor.

„Zoberte si toho grobiana kde chcete!!!“ nachýlil hlavu na bok a dvihol obe ruky nad plecia dlaňami nahor a Sielnický si všimol, že to na neho pôsobí žensky. Bleslo mu hlavou, či preto, že sa naozaj správa jemne zženštelo alebo ho ovplyvnila vedomosť o jeho sexuálne orientácii.

„Ja s ním už teda nebudem strácať svoj drahocenný čas...ak si pánko myslí, že si môže ku mne takto dovoľovať, tak to teda nie!! Aj ja som ľudská bytosť!“

„Čo sa stalo? Veď bol na umretie...?“ dožadovala sa Malíková vysvetlenia.

„Na umretie?!?“ lekár prevrátil očami a dal si ruky v bok, pričom si ich oň ale opieral chrbtami dlaní. Toto už Silenického presvedčilo, že aj keby tú vedomosť, nemal, orientáciu by zo správania tohto muža vytušil aj sám. „Tak to teda umiera ozaj divadelne, priam až HERRROICKY!“ mávol pravou rukou oblúkom pred hrudníkom a tvárou k nebu ako herec.

Malíková vstala a podišla k priateľovi bližšie.

„Viki, čo sa deje? Čo sa stalo?“

„No tak moja, dobre počúvaj! Keď som sa zašiel na neho pozrieť, lebo vieš ako si ja robím starosti, stále musím byť v spojení s pacientom, keď viem, že je v krízovom stave, poznáš ma...tak vojdem k nemu tíško, že či mu niečo nechýba a vieš čo?“ natiahol tvár a vystrčil bradu v ústrety Kristíne. Tá len pokrútila hlavou. „Pánko si tam prstami kafral do infúzky a keď ma zbadal, vyštekol na mňa ako nejaký šialenec, no vrieskal na mňa...“pleskol si dlaňou po hrudníku a nechal si ruku tam na znak toho, akože mu to zasiahlo srdce. „...ako blázon...to ani opakovať nemôžem, lebo JA SOM TAK NEBOL VYCHOVANÝ!“

Sielnický tiež vstal a podišiel bližšie k dvojici. Hneď na neho lekár zameral pozornosť.

„To je váš človek? Toto máte v cirkvi?“

„Ja ale nerozumiem, skúste bližšie...“ kňaza však rozhorčený muž prerušil.

„Tak aby ste vedeli, ten váš farárko ma normálne poslal do PIČE!“ Sielnický si okamžite zakryl ústa dlaňou, zvraštil čelo  a zabodol pohľad do zeme. Následne sa pootočil do strany chrbtom k bradáčovi a čelom k mníchovi. Ten jediný videl, že starý pán sa snaží všemožne zastaviť výbuch a zakryť  prejavy smiechu. Ohromne sa mu uľavilo a zároveň sa pobavil na tom, ako už stihol preniknúť do velisovej schémy správania. Chvála bohu, lekár im vlastne oznámil, že Velis je úplne v poriadku. Urazený zdravotník pokračoval, no Sielnický už nepotreboval viac, preto sa mohol sústrediť na herecký výkon v predvádzaní hlboko zahanbeného a hlavne zamysleného kňaza, čo sa chce v tomto okamihu niekam schovať.

„Prečo by ťa posielal...a nie je to šok?“ psychiatrička sa však zaujímala viac.

„Šok? Tak si ho choď vyšetriť, na to si odborníčka ty. Ja som len prišiel s úprimnou starosťou a on hneď na mňa, že: „Dajte mi tie skurvené hadičky von!“ a tak akože to čo má byť??? Aj som mu povedal, že tak nech sa ukľudní, že či zabudol, kde je ... no a on, že aby som išiel do piče, chápeš? A keď som zvýšil tón hlasu aby sa ukľudnil, chápeš, rázne som chcel zastaviť tú jeho agresiu, tak vieš čo mi povedal???“

Kristínka by už ani nechcela počuť viac, no chápala, že to jej priateľ zo seba musí dostať von.

„Nie...“ hlesla.

„Tak moji milý, váš farár...kňaz, váš svätec...mi povedal, že keď mu nevytiahnem tie hadičky z tela, že ma jednou svojou nedopichanou nohou tak kopne do papule, že celý zvyšok života budem chodiť pospiatky!!! Vôbec nechápem, prečo by som mal chodiť po spiatky!“

Toto Sielnický už nevydržal a vybuchol smiechom, no v poslednej chvíli sa mu to podarilo zamaskovať kašľom. Dúfal, že mu to nahnevaný lekár zhltol. Uprostred kašľania sa snažil hovoriť.

„Je veľmi rozrušený a určite sa vám ospravedlní...prosím. pán doktor, o pochopenie, aj on má za sebou istý šokujúci zážitok.“ Viktor sa oklamať nedal.

„No vám je to bohovsky smiešne, že? Ale ja vám oznamujem, že podpíše regres a prace sa mi z oddelenia.“ Jeho výraz už bol pokojnejší, prešiel si k svojmu písaciemu stolu, sadol si zaň a tváril sa, že listuje v akýchsi papieroch. Nedvihol z nich pohľad ani keď ich vlastne vypoklonkoval von.

„Nech sa páči, Kristína vie, kde leží a keď nevie, nájde si ho. Choďte si ho upratať...“ nakoniec hodil akúsi písanku o stôl a predsa sa na váhajúcu trojicu pozrel.

„Láskavo sa mi ospravedlní a bude sekať dobrotu. Do rána si ho tu nechám pre istotu ...  je nadžganý sedatívami, tak nech vám niekde neodkväcne ... a keď bude v poriadku, na regres môže ísť...“

Malíková sa usmiala, mrkla okom a všetci traja sa pobrali za grobianom.

III.

Čakali všeličo, len nie to, s čím alebo s kým sa naozaj stretli. Pacient spočíval krotko na posteli, nastavenej do polohy polosedu. Hadičky si plnili svoju funkciu tam, kde mali byť. Velis pôsobil na prvý pohľad unavene a oči mal privreté aj potom ako sa k nemu trojica zhŕkla.

Sielnický si sadol  na kraj postele a položil si dlaň na Velisovu ruku. Ten otočil svoju smerom hore a kňazovu ruku zovrel. Kristínka si našla stoličku a posadila sa k Velisovej hlave, len mních ostal stáť v pozadí a ticho pozoroval.

Prvý prehovoril predsa len Velis.

„Ale som tomu dal, však?“ kňaz aj lekárka hneď vedeli, čo má na mysli. Prvá sa preto ozvala Malíková.

„Prežije to a keď sa mu ospravedlníte, bude na vás ako med.“

Velis trochu zaklonil hlavu ako mu to vankúš dovoľoval a privrel znovu oči, no hovoril ďalej.

„Pristihol ma tiež len tesne po prvom prebudení. Zlízol si isté dozvuky. Ešte si zvykám, nemal som v úmysle ho kopať do papule, mne sa to zdalo celkom vtipné...v tom momente.“

Kristínka sa toho hneď chytila.

„Prepáčte, Velis, ale aj mňa to zaujíma...prečo by mal chodiť celý zvyšok života po spiatky?“

„No kopol by som ho z jednej strany a to by mu otočilo hlavu naopak...tvár by mal tam kde teraz temeno.“

„Aháááá, už mi je to jasné...“na chvíľu sa žena zarazila. „Chudák, to by nebolo nič príjemné.“ Všetci traja sa trochu zasmiali a k úsmevom sa pridal aj mních, i keď isto nevedel, o čo ide.

„Ospravedlním sa mu. Ja som taký vtipkár, občas neodhadnem zmysel pre humor toho druhého...a musím sa priznať, že som bol ešte trochu zmetený.“

Psychiatrička sa dlaňou tiež dotkla velisovho pleca a ustarostene sa ozvala.

„Chcete si ešte oddýchnuť? Alebo sa môžeme porozprávať?“

„Ešte túto noc sa vyspím...“ a to boli posledné slová, ktoré od čarodejníka v ten deň počuli.

Ráno zažila primárka psychiatrie hneď dve prekvapenia naraz. Prvé bolo v telefonáte s Viktorom, ktorý sa priznal k tomu, že ostal na oddelení aj po nočnej službe a keď sa ho opýtala, kedy môžu vyzdvihnúť grobianskeho pacienta, šokovalo ju jeho vyjadrenie.

„No moment! Prísť môžete do dvanástej alebo po jednej, nech ho nerušíte pri obede a či ho vyzdvihnete alebo nie, o tom mám asi rozhodnúť ja, nemyslíš?!?“

Neveriacky pokrútila hlavou a zachechtala sa. Ten chlap je ozaj černokňažník. Milého urazenca si už stihol omotať okolo prstu.

Druhé  „prekvápko“ bolo, keď Sielnický prišiel sám. Vraj ho mních poprosil, aby rozhovor len nahral, samozrejme, ak Velis bude súhlasiť, a dal mu k tomu aj diktafón. Zaujímavé postupy, ale už nemala chuť sa v tom vŕtať.

Cez nového Velisovho strážneho anjela menom „Viktor Hrozný“ sa prebíjalo síce ťažko, ale zvládli to. Napokon si mohli pokojne sadnúť vo štvorici, lebo anjel sa od svojho zverenca nechcel ani pohnúť. Službu nemal a tak sa jej ho nepodarilo vyštvať ani úskočným pripomenutím jeho iných povinností.

Samozrejme, že kňaz i lekárka najprv nedočkavo vyzvali Velisa, aby im poriadne vysvetlil, čo sa vlastne stalo.

„Mometník...“aj gestom dlane ich ešte trochu vysilený čarodejní spomaľoval. „najprv vy mne odpoviete na niekoľko otázok a prosím, nešpekulujte o tom, prečo sa to pýtam, jednoducho mi odpovedajte. Potrebujem si niečo v hlave upratať.“

Obaja súhlasne prikývli a čakali.

„Kde sme teraz?“ prvá otázka prekvapila. Lekárka sa pozrela na Viktora, akoby mu chcela pohľadom ukázať ako sa čuduje, že mu to doteraz nikto neoznámil, ale riadila sa pokynom a odpovedala.

„Sme v nitrianskej nemocnici. Na oddelení urgentnej medicíny...v novom pavilóne..“ Velis ju gestom zastavil.

„Stačí, v pohode. Prečo?“

„No...“ zasa zaváhala, akoby chcela vyjadriť počudovanie nad tým, že toto predsa Velis určite vie, sám sem prišiel, ale zavrela oči a rukou pomyselne sekla do vzduchu na znak, že končí so svojimi domnienkami a plní si to, o čo ich Velis poprosil. „Doviezli sme sem Hanku zo Zálužia po jej pokuse o samovraždu. Upadla tu do kómy  a aj som poprosila Vikiho, aby nám pred ďalším postupom umožnil, na matkinu prosbu, priviezť k dcére kňaza...no a doviedla som vás...troch...teda...tak.“ pohľadom sa uistila so Sielnickým, že  to tak ozaj bolo a ten to kývnutím potvrdil.

Velis sa obrátil priamo na Sielnického, ale nepoložil otázku, iba oznamoval niečo, na čo čakal potvrdenie alebo nápravu.

„My sme sa stretli u mňa. Prišli ste s tým mníchom, ktorý sa zaujímal o to, čo som spravil minule...a potom ste mi navrhli, aby som šiel s vami pozrieť sa na tú Hanku..“ Kňaz stále prikyvoval. Velis pokračoval. „Stretol som sa aj s jej mamou, kde?“

„U mňa v kancelárii na hrade. Odtiaľ sme spolu aj s bratom Piom šli sem, do nemocnice.“ Reagoval kňaz.

„Áno...ale zatajili ste mi niečo.“

„Čo?“ prekvapil sa Sielnický.

„Hanka mala sestru. Mladšiu...a zomrela vo veku asi tak troch rokov.“

Sielnický stuhol. Velis si to všimol, nadvihol jedno obočie a uškrnul sa. Sielnický to pochopil ako provokatívne gesto v zmysle: koho tu chceš osrať, starký? Aj kňaz musel privrieť oči ako pred chvíľou lekárka a miesto gesta rukou, preťal svoje domnienky iba ráznym kývnutím hlavou.

„Áno, je to rodinná tragédia a rozvrátilo to život všetkým. Bol som spovedníkom, ale vlastne je táto informácia verejná a dostupná, tak nič neporušujem tým, že to potvrdím...len...zvykol som si rešpektovať ich akési rodinné tabu. Hanka mala o tri roky mladšiu sestru Kláru. Utopila sa keď mala dva a pol roka. Hanka bola pri tom a asi ju to poznačilo...ako vidno...“

Velis prikývol.

„To bola kľúčová informácia, starký, to ste mi skomplikovali trochu situáciu, lebo som to nečakal a bol to chvíľu riadny hlavolam.“ Velis ďalej pokračoval v príbehu, pri ktorom čakal potvrdzovanie od kňaza. „Malá sa utopila v potoku.“ Sielnický prikývol, „Hanka bola pri tom, no prvá si to všimla jej mama. Tá burcovala na poplach.“ Velis sa pri svojom rozprávaní díval na kňaza a ten stále len prikyvoval. „Hanka, ako sa ukázalo, bola cikať a vôbec netušila kedy ani ako sa dostala malá do vody.“ Prikývnutie aj s prekvapeným výrazom v kňazovej tvári. „Mala Hankina mama nejaký pokus o samovraždu utopením...kedykoľvek od tej udalosti?“

Sielnický sa vystrel a pustil aj Velisovu ruku. Otočil sa v sede na posteli trochu bokom, čím chcel naznačiť jasný vzdor. Presadol si tak, že spustil obe nohy na zem a dlaňami sa zaprel o kraj postele. Zvesil hlavu.

„Som viazaný spovedným tajomstvom, Velis, dúfam, že chápeš.“

Čarodejník len prikývol a stačila mu odpoveď.

„Dobre, mne stačilo. Teraz sa pýtajte vy.“

Sielnický pozrel na Malíkovú a pohľadom jej naznačil, že jej dáva prednosť. Potom si spomenul na svoju úlohu.

„Juj, Velis, brat Pius ma poprosil, či by som mu mohol nahrávať tvoje vysvetlenia. Veľmi ho to zaujíma, len už sa nemohol zúčastniť a koniec koncov, zdržovalo by nás tlmočenie a takto mu môžem preložiť všetko doslovne.“ Kňaz vyťahoval z vrecka diktafón a Velis len kývol rukou na súhlas. Obrátil sa pohľadom na mladú psychiatričku. Tá chvíľu váhala, zúžila oči, našpúlila pery a zamyslene začala.

„No...viete, pán Velis... všetko to bolo dosť desivé...“

„To veru bolo!“ zrazu prekvapil Viktor svojou nespokojnou poznámkou ale hneď pokýval rukou a prstom priloženým k perám dal jasne najavo, že už nebude vyrušovať. Malíková len letmo na neho pozrela a pustila sa do pokračovania.

„Neviem, ako ste to vnímali vy, no to nám určite poviete...ale ja som tam zažila všeličo desivé. Pochopte trochu, ale prídete si k žene v kóme...sadnete na kraj postele a dotknete sa jej, niečo mrmlete alebo len tak driemete skoro hodinu... ostatní kukáme, sedíme, vychádzame, vchádzame a v podstate nuda, skoro trapošina ... a ona sa začne zrazu hýbať!“ zvýšila hlas akoby opäť prežívala to dejstvo. „...no pochopte, myslela som, že to je finále...teda pre mňa už riadny zázrak...a vy zrazu vyskočíte na posteľ, sadnete na ňu obkročmo, zdrapíte ju za ruky a ...“

„No ja som skoro omdlel!“ vykríkol Viktor. „Som si skoro cvrkol, že čo ten blázon robí...keby ma ten farár krpatý nedržal, tak ťa veru z nej strhnem okamžite!!!“

Velis sa len trpko usmial, stisol pery a žmurkol na lekára.

„Celé to na môj vkus trvalo dlho. Aj so mnou trhalo, ale mňa zase držal ujo Sielnický.“ Kývla smerom k nemu hlavou.

„Ja som si spomenul na Marienku.“ Zapojil sa Sielnický. „Opäť sa dialo niečo, čo mi pripomenulo to pred tým, Velis...“ kňaz sa uprene pozrel na Velisa. „Znovu som ťa videl ako démona, zloducha, ktorý chce Hanke ublížiť. Presne ako vtedy.“ Velis veľmi dobre vedel, že kňaz spomína ich prvé stretnutie pri očisťovaní malého dievčaťa od blúdivého hladného ducha. Poznal ten kňazov zážitok a prikývol. Sielnický ešte pokračoval.

„Ale tentokrát som na teba vsadil vabank, chlapče. Pocítil som takú silu dôvery, že som bol ochotný aj pykať, pokiaľ sa mýlim. Vsadil som na TEBA, Velis.“

„A vyhral si, starký.“ Velis sa načiahol a potľapkal starca po stehne.

„No ja osobne som zasa rozmýšľala, ako toto budem vysvetľovať na polícii. Inak...keby tam niekto vtrhol počas toho, ako ste sa zvíjali na nej a vydávali tie rôzne hrdelné zvuky, tak sme teraz za mrežami, priatelia.“

„Ozaj, vlastne dopovedzte mi to, lebo Viktor mi spomínal, že sa odtiaľ zdúchol a vrátil sa až keď ste ho zavolali a on ma našiel ležiaceho mŕtveho na zemi.“ Naozaj Velisa zaujalo, ako sa to zbehlo z pohľadu zvonka.

„No..“ Malíková chcela odovzdať slovo kňazovi, ale ten ju ráznym gestom popchol, aby pokračovala sama. „...tak. Mrmlali ste, všelijako kývali spredu dozadu, zboka nabok, mali ste vyvrátené oči a viečka sa vám trepotali, akože sa snažili sa zavrieť ale nešlo to...a potom ste odkväcli do predklonu a tak ste zostali až dovtedy, kým ste sa zviezli na zem. Žuchlo s vami ako s vrecom.“ Kristína odrazu nabehla na rozpačitý tón a ošívala sa ako slečinka pred prvým bozkom. „No a potom sa prebudila Hanka a mňa to celé tak rozrušilo...a nielen mňa,“ pozrela na Sielnického, „obaja sme sa tam začali venovať Hanke. Bolo to úžasné, Velis...“ stisla ho na ramene a pohladila, aby zdôraznila svoj obdiv. Velis však tušil, že ešte niečo chýba..

„A?“ vyzval ju k odhaleniu.

„No...až ten mních zrazu zrúkol...“

Skočil jej do toho Sielnický: „l'uomo è morto – ten muž je mŕtvy!“

„Áno, áno, také niečo.“ Nedala si však vziať slovo. „Neverila som mu. Skočila som k vám a hmatala po pulze, ale ...Velis, vy ste fakt...boli mŕtvy. Ja som psychiatrička, takže...trochu som sa opanovala ...vybehla som von, skríkla som na sestričku a tá bežala po Viktora. Potom som sa vrátila k vám a podala vám prvú pomoc...bezvýsledne, až Viki vás dostal naspäť.“

Všetky pohľady sa upreli na hrdinu a ten sa tak naozaj aj cítil. Rozpačito len pokýval hlavou a hodil veľkoryso rukou. Velis sa usmial. „Áno, odtiaľto to už poznám.“

„No ale odbočili sme. Čo sa to vlastne stalo, Velis? Čo ste robili?“ Kristína zopäla ruky pred sebou a pripravila sa na rozprávanie.

Velis sa nadýchol zhlboka, pozrel postupne na kňaza, potom na lekára záchrancu a napojil sa pohľadom na Malíkovú.

„No, asi by vás mohlo zaujímať to, že Hanka od tej udalosti s utopením svojej sestry žila v presvedčení, že to ona sestru utopila, len to nikto nechce prezradiť a mamina jej to nikdy neodpustí. Na druhej strane vnútorné výčitky jej mamy, neustále sebaobviňovanie a samovražedné sklony zúfalej ženy viedli k silnej citovej rezervovanosti zo strany matky k dcére a koniec koncov aj manželky voči manželovi. Tak sa to malé dievčatko ocitlo vlastne v citovej suchote a topilo sa v pocite viny. Viete si to predstaviť??? Dieťa vlastne v predškolskom veku, čo je presvedčené o tom, že zabilo vlastnú mladšiu sestričku?“

Na chvíľu im dal Velis čas na ten desivý obraz.

„Také malé decko sa nevie dostatočne potrestať ani si odpustiť, takže malé nezrelé ego Hanky urobilo jediné, čo sa dalo... musela potlačiť absolútne všetky spomienky na danú udalosť. Ako som počul teraz, vymazanie z pamäte podporovalo aj to rodinné tabu. Otca som tam nevidel, asi sa rozviedli, či?“ Sielnický len ticho prikývol. „Takže, Hanka do puberty sa sťahovala dovnútra do izolácie od mamy, pred ktorou cítila vinu a mamine správanie jej pocit len potvrdzovalo. Otca stratila a tak je jasné, že začala unikať do alternatívneho sveta, kde sa všetkého zlého zbaví a na všetko sa zabudne definitívne...kde nikto nebude vedieť, čo Hanka urobila a čo nie a možno sa tam nájde aj niekto, kto by ju mohol milovať...takže narkotiká a celá tá stratená kompánia okolo nej v puberte boli pomerne logické riešenie na  rozpustenia výčitiek a dokonca aj náhrada rodiny.“

„Ale prečo to nepovedala, keď už mala prvé problémy?“ opýtala sa lekárka. „Myslím na nejakej terapii, veď ja som s ňou pracovala po prvej samovražde, keď bola u mňa ešte pred tým, ako šla na prvé liečenie. Hovorila veľa traumatických zážitkov z dospievania, ale tú udalosť ani nespomenula. Myslela som, že sa jednalo len o zanedbaný kontakt s matkou, rozvod, strata ocina a to ju stiahlo potom do predčasnej dospelosti. Stále sme riešili len sexuálne traumy, zneužívanie, citovú vyprahnutosť, ale v súvislosti so zraneniami od mužov a dokonca žien...“ zrazu sa zarazila pohľadom na kňaza „Ach, prepáčte...no začala s pervitínom v trinástich a no... nie je to nič pekné...tie zážitky...len počula som proste od nej rôzne „horory“ ale nikdy ale že ozaj NIKDY ani len nenaznačila, že sa jej utopila sestra!“

Velis sa zadíval na psychiatričku a čakal, kým skončí so svojim čudovaním. Potom pomaly a pozorne odpovedal.

„Pretože si to jednoducho NEPAMÄTALA!“

„Do rrriti!“ Malíkovú naozaj profesionálne mrzelo, že to neodhalila sama. Velis akoby počul jej žalospev.

„To sa nedá odhaliť...možno len hypnózou. Ak mal niekto hovoriť, tak jej matka...no tá už na to asi nemala odvahu. Ani mne nič nepovedala, keď sme sa stretli. Hanka si vôbec neuvedomovala, prečo tak samovražedne koná. Ani netušila, čo ju vedie k takému sebaubližovaniu alebo ponižovaniu. Ona sa proste trestala a provokovala zároveň život tak silno, aby sa jej smrť prihodila sama a keď sa jej to nedarilo, tak sa jej rozhodla pomôcť. Prvý krát sa jej nepodarilo zabiť preto, lebo ešte azda niekde v hĺbke jej duše vyhrala túžba volať o pomoc. Snáď si niekto všimne, čo sa jej deje a pomôže, ale keď sa potom zasa nič nezmenilo a tá nepochopiteľná bolesť neustávala, druhý krát už naozaj chcela umrieť.“

„Odkiaľ to vlastne všetko viete?“ nedala zvedavosť Malíkovej.

Velis si znovu sťažka vzdychol.

„No veď...to som zasa prepískol ja.“ Prešiel po všetkých pohľadom a trochu ospravedlňujúco nadvihol obočie. „nemal som v úmysle vám predvádzať také divadlo...trochu...no dobre, PODSTATNE som podcenil tú samovraždu. Bola už hlbšie, ako to býva pri úrazoch alebo iných stratách vedomia a pravdu povediac, so samovrahom som sa takto ešte neprepájal. Môj pôvodný plán bol prepojiť sa s jej vedomím na citovej úrovni len informatívne, aby som zistil, čo sa dá robiť a či vôbec niečo. Môžete si to predstaviť ako telepatiu, ak chcete alebo si predstavte, že viem vstúpiť človeku do snov...ale teraz aj po vašich vysvetleniach...som si uvedomil že som sa prepadol tak hlboko, odkiaľ už v postate niet návratu.“

„Ty si bol za ňou až na druhej strane, však, Velis?“ tichým hlasom sa spýtal Sielnický.

„Áno, bol som tak ďaleko, že som sa stratil. Prešiel som na druhú stranu nieže s ňou, ale doslova V NEJ.“ Zrazu sa obrátil k Malíkovej.

„Tá prvá odvykačka nebola u Vás však?“

„Nie“ odpovedala lekárka.

„Bolo to v liečebni na Malej Fatre?“

Kristínka vyvalila oči. Velis to vnímal ako súhlas.

„Tak preto sa tam plietli moje obrazy. Ja som sa s ňou už stretol. Kurva, ďalšia moja ľahkovážnosť, nič som si nezistil, išiel som do toho ako taký trulo!“ Velis krútil hlavou a fučal.

„Vy ste sa POZNALI???“ zapišťala Kristína a pozrela na Viktora, ktorý jej opätoval pohľad, ale zmetený, nevediac, ako má reagovať.

Velis len prikývol a nervózne dodal: „Bola klientkou centra, kde som voľakedy pracoval. Nemuseli sme sa osobne stretnúť, ale asi sme sa stretli, no ja si nepamätám ani zďaleka všetkých, čo som mal v skupine. Zdieľali sme spoločné spomienky. Zmiatlo ma to. Nerozpoznal som, že som v cudzom citovom prostredí a že som tam pracovne. Proste som si myslel, že ide o môj vlastný sen...a keď som to zistil, bolo neskoro, už som bol vlastne po smrti.“

Toto vyvolalo všeobecné ticho. Velis sa zamyslel a prechádzal si vývoj udalostí v skrytých svetoch a pároval ich so skutočnosťami, ktoré mu doplnili prítomní v zjavenom svete. Občas pokýval hlavou, občas mľaskol a hlavou zasa pokrútil.

Nikto sa nemal chuť vyjadriť. To, čo počuli, bolo jednoducho tak mimo chápania oboch lekárov, že k tomu ani nemali čo povedať. Sielnický zas čušal, lebo mu bolo jasné, že chce naopak vedieť ešte oveľa viac, ale to si bude vyžadovať väčšie súkromie.

Nakoniec ticho prerušil Velis.

„Tento krát už umrieť naozaj chcela...a bolo by sa jej to podarilo, keby sme nezasiahli.“

„Ale ako?“ zvolala rozrušená psychiatrička. „Velis! Ako ste vlastne zasiahli?“

Černokňažník sa na chvíľu zamyslel nad tým, ako odpovedať.

„Zišiel som za ňou na dno jej vlastného pekla...a tam som jej ukázal pravdu. Ostatné zvládla sama.“

Nečakane, až to všetkých šokovalo natoľko, že sa vrhli na pomoc, sa Velis jednoducho a prosto rozplakal. Prudko sa mu telo zvieralo v kŕčoch vzlykov a všetci traja spoločníci ho chlácholili, hladkali, utierali mu slzy i hlieny z nosa. Vôbec nerozumeli, čo sa deje, iba Velis vedel, že sa telo potrebuje očistiť a uvoľniť.

ňStarý kňaz si utrel slzu dojatím. Ak totiž existuje skutočná pravá láska, tak tento grobianský černokňažník je pre neho jej symbolom.

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Viac na témy: 

Prihláste sa na odber noviniek

Súhlasím so spracovaním osobných údajov.
Tento web využíva súbory cookies. Prehliadaním webu súhlasíte s ich používaním.
© 2021 Univerzita Vedomého Života, n.o.