Sedím na bicykli a snažím sa cítiť aspoň trochu pozitívne. Cyklistické nohavice sa mi zabárajú do príliš mäkkého bruška a vystavujú na obdiv moju celulitídu. Síce sme prešli len dva kilometre, ale zápästia už bolestne žundrú. Napriek tomu statočne šliapem do pedálov a sústredím sa na optimalizáciu pohybu. V podstate nič iné nevnímam – ani obraz ani zvuk. Mračím čelo a šliapem jak drak. Ale zrazu ma niečo vyruší.
Niečo jarné, veselé a sladko-kyselkavé koketne preletelo okolo môjho nosa a spôsobilo nával endorfínov. Prekvapene zažmurkám, zrenice sa rozšíria a čelo sa prestane mračiť. Nohy sa automaticky zaseknú v priestore a ruka v snahe zastaviť tento moment, pritisne brzdu. Mozog začne šrotovať a snaží sa vyloviť spomienku, ktorá by tento pocit vysvetlila. Prehľadáva databázu, až nájde pamäťový súbor z názvom „BAZA“.
Nadšenie mi nekontrolovateľne prerastie až do vonkajšieho priestoru a ja už len sledujem, ako s plných pľúc kričím na svojho cyklodruha:
„Vidíš, ako vonia tá baza?!?!“
Dokončím vetu, zamyslím sa nad ňou a začnem sa rehotať.
Vidíš, ako vonia? To čo je za kombináciu? Vidíš, ako vonia...
Vdychujem dôverne známu vôňu a nechávam sa ňou vtiahnuť do iného časopriestoru:
Do babkinej záhrady v čase, keď som bola dieťa. S bratom sa tam snažíme vybudovať strašne tajný bunker.
K jazerám na Tárnoku, kde sme spolu s mamou oberali čierne bobule. Bol síce júl, no kvôli zákerným komárom sme museli byť naobliekaní ako v zime. Ale peniažky zo zberu nás často zachránili.
Vôňa prvého bazového sirupu, keď sme ešte presne nevedeli, ako ho stvoriť. Viedlo nás len nadšenie z úžasnej malinovky, ktoré sme pocítili pri návšteve priateľov.
Vidíš, ako vonia... No nevidí. Nemôže. To, ako vonia moja baza, vidím len ja.
Čarujte so zmyslami
Prispôsobte si svoj priestor tak, aby sa v ňom vaše zmysly cítili čo najlepšie.