Festival Poznania - 22.-24. júl 2022 
kúpiť lístok

Nemusím

„Dobre, ideme!“ rozhodne zahlási manžel a rukou na malinkom chrbte zadáva kurz aj Samkovi. „A TY!“ nasmeruje prst priamo na mňa, „Ty nič nerob! Žiadne upratovanie ani nič podobné! Oddychuj!“

Previnilo sa zhrbím na sedačke a čakám, kým sa zabuchnú dvere. Mm... To sa mu povie, že „oddychuj.“ Ako mám oddychovať, keď je tu kopec vecí, ktoré čakajú len na mňa? Na sporáku je už celkom slušný reliéf pripálenín. Podlahe chýba už len kúsok k tomu, aby sa zmenila na lepivú ľudskú mucholapku. Na stole ešte nejaké papiere, ktoré treba prečítať a zariadiť sa podľa pokynov. Chcela som aj nejaký ten článok napísať. A hľadať si nejakú prácu...

Pretriem si dlaňami tvár a snažím sa nevnímať ten bordel:

„Oddychuj! Máš pre seba dve hodiny, tak nieže ich zase premrháš! Oddychuj! Okamžite oddychuj! Rýchlo oddychuj! Neflákaj sa!“

Adrenalín mi pomaly stúpa pod tlakom núteného oddychu.

„Oukej, tak takto to asi nepôjde. Skúsime dýchať. Nádych, výýdych. Nááá... To čo je tam na tej stene? Čo je to za škrvnu???

...

Sakra, a môžem začať znova... Nádych... Asi je od kašičky...

...

Och... Dobre, skúsime teda zavrieť oči.

Nádych, výdych. Nááádych, výýýdych... No, celkom to ide, nie? Nádych... Krásne. Len je tu tma, predstavíme si nejaké to pekné miesto. Les, potôčik, lúka... Výdych. Ej, či je tu fajn... Nádych, výdy...“ Celé telo mi z ničoho nič stuhne, pretože mojou krásnou lúkou sa preniesol neskutočne hnusný zvuk. Čosi sa šúcha po kove.

„To čo je? Odkiaľ sa to berie?“

Zaostrím zrak ďalej do priestoru a keď uvidím, čo uvidím, zalomcuje mnou triaška hrôzy. Pár metrov predomnou sedí Zubatá a brúsi kosu!

„A kur.... ník!“

Adrenalín mi okamžite roztovrí oči dokorán a ja opäť sedím v obývačke. Dlane prilepené na hrudi sa snažia presvedčiť srdcový sval, aby predsa len zostal vo vnútri. Pľúca lapajú po dychu a mozog sa snaží nájsť vysvetlenie pre tento smrtiaci úkaz v mojom pokuse o meditáciu. Chvíľu sedím sa pomaly sa mi darí dostať telo pod kontrolu. Mozog ale vysvetlenie nenachádza. Našiel len hnev.

„Človek si spraví čas, všetko odloží, snaží sa a aj tak nič z toho! To čo ma znamenať? Prečo mi to nedovolí nachvíľu vypnúť? Uvoľniť sa? Oddýchnuť si? No počkaj, Zubatá! Kde si?“

Zaujmem odhodlaný sed a prudko zavriem oči. Hlboký nádych a ideme pekne naspäť! Šup-šup! Les, potok, lúka... Zubatá... Áno, tam si sedí. Kosu už nemá. Vôbec žiadnu. Sedí v tráve a nastavuje tvár slnku.

Chvíľu váham, ale vyzerá tak mierumilovne, že len jednoducho vykročím. Môj prvý krok dala do pohybu zvedavosť. Keď už som dosť blízko, otočí ku mne tvár a usmeje sa.

„Ahoj,“ pozdraví ma.

„Ahoj, čo tu robíš?“ spýtam sa zvedavo a trochu drzo zároveň.

„Oddychujem. A Ty?“

Na chvíľu ma zarazí, že aj Zubatá oddychuje. A hneď na to sa dostaví úľava: „Nejde po mne, teraz má pauzu!“

„No... Tiež by som chcela...“ odpoviem jej.

„Tak poď,“ potľapká trávový koberec vedľa seba. Zahľadím sa na miestečko dokonalé pre oddych a zaleje ma pocit ľútosti.“

„Ale keď...“

„Čo?“

„Ja to neviem...“

„Nevieš oddychovať?“

„No neviem, mám pocit, že keď prestanem niečo robiť, tak...“

„Umrieš?“

„Hej,“ poškriabem sa za uchom a vystrúham ospravedlňujúci výraz.

„Čo je na smrti také zle?“ spýta sa s potmehúdskym úsmevom a ľahne si do trávy.

„Na smrti nič. Ale ten pocit, že to nestihnem.“

„Umyť riad?“ zavtipkuje a ja sa zasmejem nad tou malichernosťou.

„Nie riad! Ale to, že nestihnem prísť na to, čo treba. Chápeš – zmysel života, poslanie... Že umriem bez toho, aby som zistila, kto vlastne som.“

„Ach, toto,“ povie a na tvári sa jej zjaví pobavenie nesmrteľnej bytosti. A tiež zamyslený úsmev, ktorý prezrádza, že sa snaží pripomenúť si, aké je to byť človekom.

„No, tak toho sa báť nemusíš. Pozri sa, napríklad mňa nikto naháňať nemusí. Prídem sama. Nikto nevie kedy, len ja. Je to moja zodpovednosť. V ten správny deň sa objavím a - hotovo. S poslaním je to rovnaké. Nemusíš ho naháňať, len ho prijmi, keď príde.“

Zamrznuto hľadím do jej pokojnej tváre, zatiaľ čo môj mozog práve začína chápať nezmyselnosť tej mojej snahy. Ako mám dohoniť niečo, čo ani neviem, ako vyzerá? Však to je... Márne...

Telo sa po tomto „osvietení“ začne zázračne uvoľňovať. Pri predstave, že moje poslanie príde za mnou a ja ho nemusím urputne hľadať vo všetkom naokolo - spadlo zo mňa obrovské bremeno zodpovednosti.

Ľahnem si do trávy vedľa Zubatej a s vďakou ju chytím za ruku. Privriem oči a vrátim sa do obývačky. Mám ešte vyše hodiny času. Budem oddychovať. Pomaly. Keď to moje "poslanie“ príde, chcem byť svieža.

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prihláste sa na odber noviniek

Súhlasím so spracovaním osobných údajov.
Tento web využíva súbory cookies. Prehliadaním webu súhlasíte s ich používaním.
© 2021 Univerzita Vedomého Života, n.o.