Ako som chytila pocit
Vystúpim z vlaku a mám toho už za celý deň dosť. Som unavená, ubehaná a polovicu vecí sa mi aj tak nepodarilo vybaviť. Už aby som bola doma!
Stmieva sa. A mrholí.
„Výborne, prečo by to nemohlo byť ešte nepohodlnejšie! Ach...“
Chvíľu uvažujem o taxíku, ale keďže vo mne ešte pretrváva zhrozenie z toho, koľko ma tento výjazd stál, vyškrtnem taxík zo zoznamu možností. Posilním sa hlbokým nádychom a odhodlane vykročím:
„Raz-dva, raz-dva!“ povzbudzujem kroky v naivnej predstave, že tak prídem domov skôr. Mechanicky a so zaťatými zubami si to šiniem po chodníku.
Prejdem cez prechod pre chodcov a ocitnem sa na námestí. Vždy ma prekvapí, aké je večer krásne. Časť veľkej plochy zdobia stromy. Lavičky, fontána a guľaté pouličné lampy vytvárajú mäkký dojem romantiky a tajomna.
Moje telo si námestie uvedomí skôr, ako ja. Môj krok sa spomalí, čeľusť sa uvoľní a ramená klesnú v pocite úľavy. Na tvári sa mi rozhostí pocit domova a v hlave sa spustí úvod piesne The Sound of Silence – Zvuk ticha:
„Ahoj, temnota, moja stará priateľka,
prišla som sa s Tebou opäť porozprávať...“
Prechádzam námestím a kroky mám vyrátané tak, aby prvá sloha presne sadla na veľkosť námestia. Druhá sloha totiž patrí ku chodníku za ním:
„V nepokojných snoch som sa prechádzal sám
úzkymi dláždenými uličkami
pod žiarou pouličnej lampy
golierom sa chránil pred zimou a vlhkosťou
keď moje oči prebodol
záblesk neónového svetla,
ktorý rozdelil noc
a dotkol sa zvuku ticha...“
Text do bodky súhlasí s tým, čo vidím a mojej duši to neskutočne lahodí. Užívam si každý jeden krok.
Dláždený chodník končí a ja sa ocitám pri ďalšom prechode pre chodcov. Na chvíľku sa zastavím a obzriem si uličku ešte raz. Je mi trochu ľúto, že je taká krátka. Chcela by som si ten pocit trošku predĺžiť. Alebo ešte lepšie – vziať si ho do rúk a doniesť domov. Do práce. Na návštevu k príbuzným... Prečo sa to nedá?
Nedá...
Nedá sa to?
Môj mozog chvíľu bojuje s predstavou hmatateľnosti pocitu, ale nakoniec... Hm... Keď tak o tom uvažujem, mohlo by sa to dať. A ak nie, môžem to aspoň skúsiť!
***
Sedím pri stole a zamyslene ohlodávam pero. Chcem prísť na to, ako si pocit priniesť domov. V hlave mi víria otázky, a ja cítim potrebu utriediť ich na papier. Tak poďme na to, otázka číslo jeden:
AKO CHYTIŤ POCIT?
No, asi by bolo fajn najprv vedieť, že ktorý... Takže prvá odpoveď:
POMENOVAŤ
Super, druhá otázka:
ČO TEDA CÍTIM?
Hm... Nie som si istá, či také slovo existuje. Ale teda skúsme to zoširoka:
Je to niečo také, ako keď zbadám starého priateľa. Aj keď sa stretneme po sto rokoch, stačí pohľad a cítim spoločnú minulosť, príbehy, radosť zo stretnutia. Pocit niečoho známeho, čo poznáme my obaja. Také tajomno medzi dvoma ľuďmi. Zlatá svetelná gulička, ktorá je pre iných neviditeľná.
AKO TO NAZVAŤ?
Žeby súlad? E!
Prijatie? Nieeee!
Blízkosť? Čo ja viem...
Kurník, pomenovať pocit je celkom fuška! No poďme skúšať ďalej:
Prepojenie? Fň...
Spojenie? Och, to snáď nie!
Dotyk? ...
Žeby dotyk? Nie... Ale skoro...
Prepletenosť? To znie trošku ťažkopádne. A príliš definitívne...
Ovesím gambu a zúfalo zažmurkám na manžela
:„Neviem nájsť slovo.“
„Mám Ti nejaké vymyslieť?“ pozrie na mňa s iskrou výzvy v oku.
„Hej!“ zavelím veselo.
„Ok,“ pustí sa do toho a za pár minút mám hybridný výsledok, v ktorom je naozaj všetko:
VSPOMIENKOCIT
Myslím, že ho nenájdem v žiadnom slovníku, ale mne toto slovo dokonale dáva zmysel. Dokonca aj keď nevzniklo v mojej hlave. Vspomienkocit... Áno - je to on! Teda... Riadna drina to bola!
Ale - konečne ho máme! Čo s ním?
AKO HO DOSTAŤ DOMOV?
Možno by stačilo len zastavenie sa a pripomenutie si toho, čo sme spolu zažili. Alebo že sa vlastne už poznáme. Ako tie prvé verše z piesne:
„Ahoj, stará priateľka, prišla som si s Tebou znova pokecať.“
A DO PRÁCE? ALEBO KDEKOĽVEK INDE?
No úplne rovnako!
KEDY S TÝM ZAČNEM?
Však aj hneď!
Nakuknem do obývačky:
„Miláčik? Mám Ti ostrihať vlasy?“
„Nó, zišlo by sa.“
Nachystáme všetko potrebné a pustím sa do strihania. Napäto sledujem, či sa v tejto činnosti vyskytuje náznak „vspomienkocitu“.
Mozog mi na pozadí spustil pieseň a ja pozdravím holiaci strojček:
„Čau, kamoš, tak čo, ideme na to?“
A zrazu tam bol! Vspomienkocit!
Vždy tam bol, len ho zakaždým prebilo to moje povestné sústredenie sa na proces. Popri tom „nasadení“ som si zabudla užívať krásny moment. Ale teraz už viem, ako ho dostať do popredia. Ak chcem zažiť vspomienkocit, stačí len pozdrav
:„Ahoj, okamih, prišla som si s Tebou znova pokecať.“
Uverejnené v mesačníku Balans č. 5, 10.5.2022
