Najväčší omyl kritkov Slobodného priestoru (SP) spočíva v predpoklade, že SP nedokáže riešiť niektoré problémy, ktoré na ňom vznikajú. Dôvod tohto predpokladu je presvedčenie, že SP musí riešiť situáciu v súlade s riešením, ktoré je v hlave kritika. Preto vyžaduje arbitrárnu silu s monopolnou mocou, ktorá vie vnútiť riešenia, ktoré on pokladá za najlepšie.

Teda, ak SP vyrieši nejaký rébus spôsobom, ktoré sa kritikovi nepáči, označí to za jeho zlyhanie.

Aby som to zrozumiteľnejšie vysvetlil, zoberiem si na pomoc knihu, ktorú práve čítam. Y.N.Harari: 21 lekcií pre 21.storočie.

V nej autor opisuje, čo všetko sa môže s ľudstvom stať, pokiaľ popustí uzdu novým technológiám a to hlavne Umelej inteligencii (AI). Rozoberá tam spôsoby, akými môže používanie AI zasiahnuť do súčasného trhu a ako môže urobiť niektoré profesie “zbytočnými”. Predchádzajúce revolúcie (podľa autora) neboli až tak radikálnym zásahom do trhu*. Je síce fakt že každé miesto, ktoré sa nahradilo strojom, vytvorilo ďalšie dve (napr. rozvoj služieb, alebo servis k strojom) no súčasná zmena a príchod AI môže tento spôsob nabúrať. Argumentuje náročnosťou rekvalifikácie. Kým obsluha bucharu sa ľahko rekvalifikoval napr. na pokladníka v hypermarkete, už ťažšie toto spraví súčasný šofér na nové miesto programátora. Resp. mu to bude dlhšie trvať a kým sa rekvalifikuje, môže byť jeho miesto rovnako nepotrebným, ako jeho miesto obsluhy bucharu. Súhlasím.

Ďalej principiálne porovnáva človeka s koňmi v úlohe ťažných zvierat, keď tvrdí, že kone, po príchode spaľovacieho motora z trhu úplne zmizli a stali sa nepotrebnými. Teda, že niektorí ľudia sa nedokážu rekvalifikovať na iné pozície, preto sa stanú nepotrebnými a so svojou pôvodnou profesiou bezvýznamnými. Uvádza príklad ako lekári, či šoféri, ale “útočí” aj na maliarov, či hudobných skladateľov, pretože AI dokáže s vhodnými snímačmi na ľudskom tele komponovať aj vhodnú, dokonca personalizovanú hudbu a texty. Kým Alanis Morisette spieva, ako jej niekto zlomil srdce, AI dokáže vytvoriť hudbu a text, ako Vám niekto konkrétny zlomil srdce, dokonca do textu vloží aj Vaše skutočné zážitky a podľa Vašich prejavov na báze vylučovaných hormónov dokáže pieseň modifikovať tak, aby ste sa cítili čo najlepšie. Ak chcete zostať v splýne, skomponuje Vám takú hudbu, ak chcete čo najskôr zabudnúť a tešiť sa, skomponuje Vám hudbu inú. A verte, že AI bude lepšie vedieť, čo chcete, ako Vy. Dokonca na základe algoritmov Vám nájde lepšieho partnera, akého by ste si sami našli kedykoľvek vlastnými silami. Na základe tohto poznania, Harari vidí jednu z možných ciest regulácie vládami štátov, ktoré budú blokovať vstupy nových technológií na trh a dôvodí to získaním času na aklimatizáciu, prispôsobenie sa.

Aj tu je však SP efektívnejší, aj tu nájde, aj bez vstupu arbitrárnych zákonov riešenie.

Iba sa nemusí niektorým ľuďom páčiť, ale to už je vlastnosť riešení, ktoré ponúka SP. Dôležitým bodom, ktorý Harari uvádza a s ktorým úplne súhlasím je možnosť výberu:

Neznamená, že čo nová technológia ponúka, musíme aj využívať.”

Čo tým myslím, vysvetlím na jednom príklade:

Tak si predstavte, že na trhu budú ponúkané autonómne taxíky. Z dôvodov, ktoré autor podrobnejšie vysvetľuje v knihe budú mať približne o 90% nižšiu nehodovosť a do cieľa Vás štatisticky dopravia skôr. Lenže iba ľudia na trhu rozhodujú, aký taxík si objednajú. Či klasický, alebo autonómny so zreteľom na pracovné miesta, ktoré sa stratia. (Môžeme si nechať hudbu vytvoriť AI, alebo postarom, môžeme si nájsť partnera cez AI, alebo postarom).

Na základe našich preferencií potom bude používanie autonómneho taxíka rásť a s ním aj bezvýznamnosť iných profesií, alebo nie a on padne do zabudnutie (ako technológia Betacam pre všeobecné používanie). 

Pokiaľ budem vidieť, že moje povolanie napr. lekára je ohrozené vývojom AI, môžem “pomôcť” trhu a objednávať si starý taxík. Pokiaľ vidím hrozbu v tom, že akonáhle začnem využívať AI, môže ju takto využívať aj niekto iný a ja prídem o svoju prácu, povedzme učiteľa, potom sa budem správať tak, aby som AI do života nepustil, resp. sám reguloval jej používanie. Na to ale nepotrebujem žiadnu autoritu.

Ak je Harariho predstava blízka budúcej skutočnosti a ľudia (v zmysle poskytovatelia nejakej profesie) sa využívaním AI stanú bezvýznamnými, potom to bude výber ľudí pôsobiacich na trhu.

Pokiaľ sa vďaka stratám možností sa živiť strhnú nepokoje, zabíjanie, rabovanie bude to výber ľudí slobodne pôsobiacich na trhu. Možno sa naozaj niečo také udeje, ale zas z toho bude riešenie. Odmietnuť používanie AI v niektorých oblastiach a návrat k starým spôsobom ako cena za mier.

Určite nesmieme zabúdať ani na ľudí, ktorí odmietnu AI v určitých segmentoch trhu apriori. Môžu sa vytvárať rôzne komunity, ktoré budú chcieť žiť v súčasnom nastavení. Tie sa buď budú rozvíjať príchodom iných ľudí, alebo zostanú v status quo, alebo sa dokonca zmenšia a zmiznú.

Ani len netuším, ako sa to skončí, alebo ako bude vyzerať proces. Viem iba to, že SP to vyrieši. Ak budú nepokoje a ľuďom ten čas bude vyhovovať, potom budú nepokoje, ak im to vyhovovať nebude, budú sa snažiť opäť priniesť význam niektorým profesiám úplným odmietnutím AI, alebo nájdu spôsob, ako s AI kooperovať a poskytnúť tak ľuďom určité “stratené” profesie.

Riešenia SP nemusia byť pokojné, ani mierové, ani bezkonfliktné. 

Toto očakávanie je omylom, a tým si SP iba zbožšťujeme (v prípade sympatizantov), alebo dokazujeme jeho nefunkčnosť (v prípade kritikov). Nie je to tak. Slobodný priestor je zrkadlom ľudí, ktorí na ňom pôsobia. Nadávať na jeho riešenia znamená nadávať sami na seba.

Regulácie, ktoré nie sú samo-reguláciami môžu každý problém síce vyriešiť, ale ich riešenie je krátkodobé a v budúcnosti prinesú oveľa väčšie problémy (ako napr. kvantitatívne uvoľňovanie - zdá sa nám, že rieši súčasnú krízu, no v skutočnosti iba súčasná generácia prenáša jej dôsledky na svoje deti a vnukov).

Chápem, že niekto nemusí nepokoje považovať za riešenie, ale ono ním je. Je to ako očista organizmu, kde sa v prvé dni pregrciavate a presierate do nového života. 

Nech sme k sebe milostiví a nech dokážeme dôsledky svojich činov domyslieť do dôsledku, aby sme eliminovali negatívne dopady. A ak nie, tak nie. Bude to naša voľba.

Nik iný to lepšie nevyrieši, ani vlády, ani AI. 

Ak teda nechceme skončiť v diktatúre. Aj keď aj diktatúra môže byť dôsledkom rozhodnutí ľudí na SP. 

Otázkou je, či chceme byť slobodní v nepredvítateľnom svete, alebo neslobodní v zdanlivom bezpečí.

Je to na nás, vlastne tak, ako vždy. 

*-v predchádzajúcich technických revolúciách nás konflikty obišli práve preto, že sa na trhu vytvorili iné profesie, na ktoré sa ľudia “prekvalifikovali” oveľa jednoduchšie, ako v prípade možného príchodu AI (podľa predpokladov autora)