Pred prečítaním týchto dvoch článkov musíte pripustiť fakt, že váš predpoklad o tom, že každý živý tvor, ktorého nazývame „človekom“ sa musí rozplakať, keď zbadá týrané dieťa je rovnako pochabý, ako predpoklad L.N.Tolstoja, Johna Lennona, či Patrika Baboumiona vystihnutom v citáte, ktorý sa pripisuje P.Mc Cartneymu: „Ak by mali jatky sklenené steny boli by sme všetci vegetariáni.“

Z príbehu knihy, ktorej názov je uvedený v nadpise tohto článku sa dá odvodiť šokujúci záver.

„Človek nie je pre každého jedinca človekom a spôsob jednania konkrétneho jedinca je odvodený z jeho charakteru, výchovy a génovej výbavy, teda z presvedčenia o svojej úlohe, resp. vlastnej výnimočnosti“

Na svete sú rôzne živé tvory.

Naše správanie sa k zvieratám, vrátane laboratórnych je definované vzorcom, ktorý stavia ľudský druh na piedestál, dávajúci mu automaticky právo správať sa k iným živým tvorom tak, aby to bolo v prospech človečenstva. Hovorí o tom aj biblia, ktorá tvrdí, že Boh stvoril zvieratá pre obživu ľudí.

To slovo obživa sa ale dá chápať v rôznych významoch. Nielen v tom, že ich môžeme zabiť a zjesť, ale môžeme ich aj týrať, aby sme sami seba chránili (laboratórne zvieratá), sami si zľahčovali prácu a šetrili sa (hospodárske zvieratá), či sami sebe zabávali (cirkusy).

Toto väčšinou prechádzame s akceptačným výrazom v tvári a iba nemnoho z nás si kladie otázku, či v čase, keď človek potrebuje iba 2% zo svojich súkmeňovcov, aby im dopestovali rastlinnú stravu, potrebujeme ešte zabíjať iné živé tvory.

Tieto tri odstavce boli dôležité, aby som to mohol zavŕšiť tvrdením:
„Tak, ako má pre nás život potkana menšiu cenu ako život človeka, má pre niekoho iného život človeka, ktorého on za „človeka“ nepokladá menšiu cenu ako jeho život.“

Je to iba logické vyústenie, resp. logický dôsledok nášho pohľadu na svet.

Ak si vyhľadáte definíciu pojmu „človek“, zistíte, že to nie je také jednoduché a už vôbec nie jednoznačné.

Postúpime ďalej:
Nebudem zabŕdať ďaleko do histórie, ale z toho, čo som čítal som presvedčený, že Sloboda jednotlivca (bez ohľadu na to, či sa slobodnými cítil) sprevádza človečenstvo po väčšinu času jeho existencie.

Niekde na časovej osi sa zrazu začali ľudia deliť na vládcov a poddaných. Prečo? Ja neviem, ale rád by som sa to dozvedel.

Či toto delenie prišlo medzi ľudí nejako samé, alebo zásahom mimozemských civilizácii je úplne jedno, dôležité bolo, že vládcovia iným ľuďom vládli skrze moc či už fyzickú, alebo moc náboženstva.

Komu patrí ľudské telo?

Zase preskočíme jedno obrovské obdobie a dostávame sa do 17.storočia, kde sa začali tvoriť myšlienky osvietenstva, ktorých jeden z predstaviteľov bol aj John Locke s jeho otázkou „Komu patrí ľudské telo?“

Opäť nevieme, či sa predstavitelia tejto doby zniesli z mimozemských svetov, alebo sa jednoducho narodili s výnimočnými vlastnosťami tak, ako Nicola Tesla. Vieme iba to, že myšlienky osvietenstva začali so znova prebúdzaním idey Slobody jednotlivca.

Komu teda vlastne patrí ľudské telo, kto je jeho vlastníkom? Keďže vlastníctvo znamená právo disponovať John Locke prišiel s tým, že človek vlastní sám seba. Nazval to „sebavlastníctvom“.

Odpoveď

Konečne sme dostali odpoveď na to, prečo niektorí poddaní mali pocit, že to nie je všetko s kostolným poriadkom. Prečo boli niektorí presvedčení, že pýtať sa pána, či sa môže najesť, spať, robiť, tešiť sa zabávať sa, množiť sa, nedáva žiadny zmysel.

V tejto súvislosti mi nejde zabudnúť na scénu z filmu Amistad, kde sa počas obdobia otroctva v USA odohrával spor medzi „otrokmi“ a štátom. „Otroci“ boli obvinení zo vzbury na lodi Amistad a z pozabíjania posádky.

Vtedy už v USA platil zákon, ktorý hovoril, že za otroka sa  môže pokladať iba človek, ktorý sa ako otrokom narodil, a že každý nový človek, ktorý sa do USA dostal už nebol otrok ale bol slobodný človek, ktorý má právo, dané od Boha brániť sa proti útlaku akýmkoľvek spôsobom.

Právnik, ktorý bol prizvaný na obhajobu to zhrnul v nasledovnej krásnej vete (nie je to citát, ale pozrite si film, je fakt úžasný):

„Ak sú títo ľudia unesení, musia byť prepustení, pretože mali právo sa brániť. Pokiaľ sú títo ľudia otroci, musia byť prepustení, pretože otrok je majetok otrokára a trestať otroka za zločin je to isté, ako trestať skriňu, alebo hrable.“

Ak vlastníme vlastné telo, máme právo ním disponovať. Pokiaľ ním nemáme právo disponovať, nemôžeme ho vlastniť, ale zároveň nemôžeme byť za svoje činy zodpovední.

Existencia Slobody je vlastníctvom vlastného tela podmienená. Človek nemôže byť Slobodný, ak nevlastní vlastné telo.

Ak vás článok zaujal, prečítajte si aj jeho druhú časť.

*-názov článku som si požičal z knihy Robert Merle – Smrť je mojim remeslom