Sedím v aute a v meditačnom cestovnom tranze sledujem, ako pohyb otáča krajinou. Sereď sa pomaly približuje a vystavuje na obdiv svoju siluetu. Štyri roky som sem chodila na Obchodnú Akadémiu, takže krivky Serede sú mi dôverne známe. Ale...

Niekedy ma znepokojí, ako rýchlo sa všetko mení. Pamätám si budovu Milexu – majestátne vysokú, modrú, s hrdým bielym nápisom. Dnes sa z auta pozerám na jej hrdzavú kostru a mám pocit, že som v priebehu pár sekúnd zostarla o dvadsať rokov. Starnutie skokom...

Toto ale nebolo prvý krát, čo som takto zostarla. Prvýkrát to bolo vtedy, keď som rozprávala vtip synovcovi:

„Vieš, koľko klikov spraví Chuck Norris?“

Osemročný chlapček, sa zarazí a vážne pokrúti hlavou.

„No predsa všetky!“ vyhŕkne zo mňa a očakávaní chichotu vystrúham „prezentačnú pozíciu“.

Žiaden chichot ale neprichádza. Dve sekundy sledujem rozpačitý výraz v pehavej tváričke a hneď nato počujem niečo nepochopiteľné. Úplne šialenú otázku:

„Kto je to Chuck Norris?“

Spadla mi sánka, oči mi vyliezli z jamôk, celým telom mi prebehli zimomriavky... Ľudia... Verte či nie, cítila som sa ako v nejakej v rozprávke, kde sa mladá krásavica za pomoci kúzla mení na starú čarodejnicu:

Scvrkla som sa o desať centimetrov.

Zošediveli mi vlasy, pokožka tváre zvädla a rozbrázdili ju hlboké vrásky.

Nos mi skostnatel, vystúpil do priestoru a stenšil sa.

Kĺby na rukách za zmenili na veľké loptičky a chrbát sa mi skrútil do hrbu.

Oblečenie zošedivelo a opadávali mi z neho práchnivejúce časti...

No hrôza neskutočného rázu! A prisahám – všetko v jednej sekunde! Môj mozog vyhadzoval chybové hlášky, snažil sa reštartovať systém a hľadať v záznamoch popis Chucka Norrisa. Ale znova kolabuje, pretože... „Kto, pre boha živého, potrebuje popis Chucka Norrisa???“

Nakoniec sa mi podarilo skomoliť nejaké podivuhodné vysvetlenie pre môj vtip. A hneď som sa pre istotu bežala pozrieť do zrkadla. Tak trošku sa uistiť, že sa to „starnutie skokom“ neprejavilo až tak radiálne, ako v mojich predstavách.

Vizuálne to síce dopadlo veľmi dobre, ale jeden vážny následok mi predsa len zostal. V tomto momente som si totiž plne uvedomila, že už som „veľká“.

Vedela som síce, že 18 som mala už dávno. Pracovala som, odsťahovala som sa, mala som nejaké tie vzťahy... Ale napriek tomu všetkému som sa stále považovala za dieťa. Bez zodpovednosti, právomocí, vedomia svojej hodnoty či sily. Ešte som bola maličká.

Prvé zostarnutie skokom mi ukázalo, že to tak už nie je. Že už je potrebné zmeniť svoj postoj. Objaviť svoju hodnotu. Ukázať svoje prednosti, zručnosti a talenty. Vybrať sa do sveta a nájsť si v ňom miesto.

Skúmam kostru Milexu zo všetkých uhlov, ktoré mi cesta autom ponúka:

„Tak čo, darí sa mi? Som už veľká? Hm... Ešte nie... Ale som na dobrej ceste.“

www.kuzelneokamihy.sk