Tento článok nie je obhajoba ľudí, ktorí sa nechcú dať zaočkovať ani príbehom ľudí, ktorí sa cítia neočkovanými ohrození. Tento článok je o osobnej Slobode.

V poslednom čase sa hromadia príspevky ľudí na sociálnych sieťach, ktoré argumentujú tým, že aplikácia osobnej slobody nesmie ubližovať iným a snažia sa toto pravidlo slobody napasovať na odmietačov vakcín. Tento postoj vyplýva z absolútneho nepochopenia teórie Slobody a jej prvého zákona, ktorý hovorí (zjednodušene):
Človek môže robiť so svojim majetkom, vrátane vlastného tela všetko, čo uzná za vhodné pričom nesmie ubližovať iným, alebo nesmie obmedzovať nakladanie s majetkom inému človeku, ktorý majetok vlastní. (princíp neagresie - NAP)

Avšak, z neznalosti alebo zámerne neuvádzajú druhé pravidlo Slobody, ktoré znie:

Nikoho nie je možné nútiť robiť to, čo robiť nechce, resp. nikoho nie je možné trestať za nečinnosť.

Najprv si skúste predstaviť človeka v hlbokej depresii, ktorý chodí na skupinové sedenia. Nepomáha mu to. Dokonca tak negatívne pôsobí na ostatných, že pod jeho vplyvom si dvaja zo skupiny po skočení sedenia úspešne siahnu na život. Možno by ste súhlasili s terapeutom, ktorý by odmietol ďalej prítomnosť toho človeka na svojich sedeniach, možno by mu ponúkol samostatné liečenie. Alebo by ste pochopili, keby samotní ďalší pacienti odmietli spoločnosť tohto jedinca aj proti vôli terapeuta tým, že by radšej na terapie k danému analytikovi prestali chodiť. Ale určite by ste odmietli (aspoň pevne verím) princíp násilného liečenia depresívneho (neagresívneho) jedinca.

Moderné pravidlo, že záujmy spoločnosti nesmú byť nikdy nadradené nad záujmy jednotlivca

(norimberský kódex, alebo bioetické dohovory) vyplýva z toho, aby sa zabránilo akýmkoľvek poškodeniam jednotlivcov so zámerom pomôcť iným jednotlivcom v spoločnosti. Toto pravidlo ale v teórii Slobody nie je ničím nové. Prečo je jednotlivec tak dôležitý?

Teraz si zase pre zmenu na chvíľu predstavte spoločnosť, ktorá má 101 obyvateľov. Chce vyhlásiť vojnu vedľajšej komunite, lebo ich proste „serie“. 50 ľudí hlasuje ZA a 50 PROTI. To, či celá spoločnosť pôjde, alebo nepôjde do vojny visí na jednom človeku. Na jednotlivcovi. O osude komunity rozhodne jednotlivec. Spoločnosť nie je samostatný subjekt, je zložená z jednotlivcov, samostatne konajúcich, sledujúcich vlastné záujmy a týmto sledovaním vlastných záujmov prispieva k prosperite spoločnosti.

Šťastie, či prosperitu spoločnosti nemôžete založiť na násilí, donucovaní, vydieraní, či na inom prostriedku obmedzovania slobody jednotlivca konať neagresívne.

Takáto spoločnosť skôr, či neskôr proste zanikne. História ich pozná stovky.

Neočkovaný jedinec nie je jediný nosič choroby, nie je jediný, od ktorého sa niekto iný môže nakaziť. Neočkovaný jedinec, pokiaľ nekoná agresívne nemôže byť pre vás ohrozením. Dokonca ani chorý prenášač (očkovaný/neočkovaný), ktorý nekoná agresívne nemôže byť pre vás ohrozením.

Ohrozením je sama príroda, v ktorej žijeme.

Jedinec nechodí po svete a nestrieka na ľudí vírus s cieľom nakaziť. Ide iba do obchodu s cieľom nakúpiť si. To, že kýchne a vychrlí množstvo nebezpečnej látky na ostatných nie je jeho zámerom. Určite je neohľaduplný, zrejme je aj hlúpy, lebo keď telo žiada chorobou o oddych tak mu má vyhovieť, ale s istotou nie je agresor. K tomuto činu ho môžu viesť aj motivácie, ktoré nevieme posúdiť.

Často sa pisatelia statusov oháňajú paragrafom 163 trestného zákona 300/2005 o úmyselnom zavlečení, alebo rozšírení nákazlivej choroby. Tu často zabúdajú na slovíčko „úmyselne“, ktoré je v tomto paragrafe kľúčové. Chorý človek ide von s úmyslom nakúpiť si, nie s úmyslom niekoho nakaziť, či rozširovať nákazlivú chorobu. Preto sa tento paragraf veľmi ťažko aplikuje a na súde sa v podstate úmysel nedá dokázať. Ja tento paragraf vnímam skôr ako trestný čin zavlečenia choroby v nejakej ampulke a vyliatie ho do pitnej vody. Ale aplikovať ho na chorých ľudí, ktorí vyjdú von je nezmysel. To by sme v chrípkovom období sedeli v base asi všetci a nemal by kto náš pobyt hradiť.

Nedokážem si predstaviť, že by sa dalo dokázať, že práve ten konkrétny vírus, ktorý niekoho nakazil je práve ten konkrétny vírus, ktorý vypustil obvinený.

Ak totiž ochorie človek po stretnutí sa s chorým, to ešte nie je dôkaz, že bol ním nakazený.

Ďalším problém je definícia spoločnosti a s ním súvisiaca požiadavka, aby jedinec svoje konanie tejto spoločnosti prispôsobil. Veď v nej predsa žije a užíva si benefity. Podľa čísiel, ktoré som nedávno videl je zaočkovanosť v európskych štátoch od 40% na Slovensku až po 90% na Islande v podstate v tomto intervale.

Čo je to teda spoločnosť? Je to 50% všetkých ľudí v krajine +1 človek? Teda každý zo skupiny 50%-1, ktorý koná proti 50%+1 koná proti spoločnosti? A ten, čo koná proti spoločnosti je teda spoločnosť, alebo už spoločnosť nie je? (viac o spoločenskej morálke tu. )

A čo určenie „smiešneho pomeru“? Keď argumentujem proti zákazu vychádzania pre nezaočkovaných, používam argument o znásilnení.

Predstavte si, že na Slovensku je ročne 10 nahlásených znásilnení. Všetkých mužov s funkčnou erekciou je povedzme 2 milióny. Pravdepodobnosť toho, že nejaká žena bude znásilnená je teda 1:200 000.

Na druhej strane si predstavme, že je v spoločnosti 2 milióny nezaočkovaných ľudí. Z nich je povedzme polovica chorý nosičov a polovica z tej chorej časti  nosičov je navyše nezodpovedná a chodí po vonku a každý z tejto skupiny nakazí určité percento ľudí, ktorých stretne (ale aj nemusí). Teda pravdepodobnosť nákazy je napr. 1:50. (Neberiem do úvahy rôzne časové obdobia, druhotné nákazy ani riziko smrti, alebo inej ujmy. Ani komplikované kombinácie rôznych možností. Po vysvetlení pointy pochopíte, že sú úplne irelevantné a že toto zjednodušenie som si mohol dovoliť.)

Z uvedeného je teda logické, že ak majú zákaz vychádzania neočkovaní, mali by mať zákaz vychádzania aj muži s funkčnou erekciou. Argument „proti“ sa tlačí na jazyk ihneď.
„Je to smiešne porovnanie. Pravdepodobnosť znásilnenia je tak extrémne nízka oproti možnej nákaze že je to naozaj smiešne.“
OK, rešpektujem. Ale niečo niekomu prikazujeme a obmedzujeme ho.

Ak niekoho násilím obmedzujeme má právo vedieť prečo. Inak to je svojvôľa.

Ak sa teda spýta, prečo ho obmedzujeme, musíme mu to exaktne zdôvodniť. Vraha sme obmedzili preto, že zabíja, zlodeja preto, že kradne, neočkovaného preto, že pravdepodobnosť nákazy je rádovo vyššia, ako pri znásilnení.

Dobre, ale ako sa vypočítava pravdepodobnosť od ktorej máme jednotlivca právo obmedziť a od ktorej už nie?

V konkrétne popísanom prípade máme právo jednotlivca obmedziť ak je pravdepodobnosť 1:50, ale nemáme právo ak je pravdepodobnosť 1:200 000. Pri rôznej pravdepodobnosti 1:X sa teda právo spoločnosti obmedziť daného jedinca mení. Do 1:X to nie je možné nad 1:X to možné je.

Ako sa X vypočítava? Ako sa X určuje? To sa niekto zahľadí do okna a povie že X bude takéto?

Ak chceme argumentovať vedou, a matematika je veda (resp. skôr jazyk vedy) tak akým algoritmom sa X vypočítava? Je to absolútne korektná otázka a každý obmedzovaný má legitímne právo na odpoveď.

Alebo naozaj chceme zatvárať do väzenia deti zločincov ešte pred vykonaním zločinu preto, že pravdepodobnosť, že budú aj oni zločinci je vyššia, ako pri deťoch sporiadaných občanov?

Môžete apelovať na zodpovednosť, môžete sa vyhýbať chorému, môžete neočkovaného nepustiť do svojej prevádzky* (pozor, nie na základe zákona, pretože musí existovať aj taká možnosť, že niekto to bude pokladať za trhovú výhodu a do svojej prevádzky pustí každého, ľudia na trhu potom rozhodnú ktorý postup na trhu prežije), ale nemôžete ho obmedzovať na jeho negatívnych právach.

Obmedzovať a kriminalizovať môžeme v zásade iba ľudí, ktorí niečo vykonali a nie tých, ktorí potencionálne môžu niečo vykonať.

Ak by sme totiž mali obmedziť všetkých, ktorí môžu potencionálne niečo vykonať, ulice by už boli navždy prázdne.

*-ak zákon umožňuje nepustiť do vašej prevádzky nezaočkovaného, automaticky legitimizuje vaše rozhodnutie nepustiť do vašej prevádzky černocha, belocha, alebo heterosexuála